Inaestimabile donum
INŠTRUKCIA POSVÄTNEJ KONGREGÁCIE PRE SVIATOSTI A BOHOSLUŽBU
O NIEKTORÝCH NORMÁCH TÝKAJÚCICH SA KULTU EUCHARISTICKÉHO TAJOMSTVA
INAESTIMABILE DONUM
NEOCENITEĽNÝ DAR
Neoceniteľný dar najsvätejšej Eucharistie bol znova predmetom úvah Svätého Otca Jána Pavla II. v liste z 24. februára 1980, adresovanom biskupom a cez nich kňazom. Teraz Posvätná kongregácia pre sviatosti a bohoslužbu predkladá biskupom do pozornosti niektoré normy týkajúce sa kultu takého veľkého tajomstva.
Tieto normy nie sú syntézou toho, čo Svätá Stolica už povedala v dokumentoch vzťahujúcich sa na kult Eucharistie a doteraz platných, ktoré boli zverejnené po Druhom vatikánskom koncile predovšetkým v Rímskom misáli,[1] v Rituáli, De sacra Communione et de cultu Mysterií eucharistici extra Missam[2] (O svätom prijímaní a o kulte eucharistického tajomstva mimo omše), v inštrukciách začínajúcich sa slovami Eucharisticum mysterium,[3] (Eucharistické tajomstvo), Memoriale Domini,[4] (Pánova pamiatka), Immensae caritatis,[5] (Nekonečnej lásky), Liturgicae instaurationes[6] (Obnovy v liturgii).
Táto Posvätná Kongregácia s radosťou konštatuje mnohé pozitívne výsledky liturgickej obnovy, ako je aktívnejšia a uvedomelejšia účasť veriacich na liturgických tajomstvách, náukové a katechetické obohatenie prostredníctvom ľudovej reči a hojných biblických čítaní, vzrast zmyslu pre komunitárny ráz liturgického života, úspešné úsilia o odstránenie rozdielov medzi životom a kultom, medzi liturgickou a osobnou nábožnosťou, medzi liturgiou a ľudovou nábožnosťou.
No tieto pozitívne a povzbudzujúce prvky nám nedovoľujú mlčať o ustarostenosti, s ktorou pozorujeme najrozličnejšie a časté priestupky, o ktorých prichádzajú správy z rôznych častí katolíckeho sveta: konfúzia úloh, najmä čo sa týka služobného kňazstva a úlohy laikov (nerozlíšené a spoločné recitovanie eucharistickej modlitby, homília prednášaná laikmi, rozdeľovanie prijímania laikmi, zatiaľ čo kňazi, ktorí by to mali robiť, sa od toho dišpenzujú); vzrastajúca strata zmyslu pre posvätnosť (zanechanie liturgického rúcha, celebrovanie Eucharistie mimo kostola bez skutočnej potreby, nedostatok úcty a ohľadu voči Najsvätejšej sviatosti atď.); zanedbávanie ekleziálneho charakteru liturgie (používanie súkromných textov, množenie sa neschválených eucharistických modlitieb, zneužívanie liturgických textov na sociálno-politické ciele). V týchto prípadoch ide o skutočné sfalšovanie katolíckej liturgie: «Dopúšťa sa falšovania, kto zo strany Cirkvi prináša Bohu kult protiviaci sa spôsobu, ktorý božskou autoritou ustanovila Cirkev a ktorý sa stal v Cirkvi bežným.»[7]
Toto všetko nemôže priniesť dobré ovocie. Dôsledkami toho sú -a nemôžu nebyť - porušenie jednoty viery a kultu v Cirkvi, neistota učenia, pohoršenie a pochybnosti Božieho ľudu a takmer nevyhnutné násilné reakcie.
Veriaci majú právo na pravú liturgiu, ktorá je ňou vtedy, keď sa koná takým spôsobom, akým určila a chcela Cirkev, ktorá tiež stanovila prípadné možnosti prispôsobenia, ako si to vyžadujú pastoračné požiadavky na rozličných miestach alebo rozličné skupiny osôb. Okrem toho používanie neschválených textov privádza k tomu, že sa stráca potrebný súvis medzi lex
orandi a lex credendi. V tomto ohľade treba pripomenúť upozornenie Druhého vatikánskeho koncilu: «Preto vonkoncom nik iný, ani kňaz, nesmie nič na vlastnú päsť v liturgii pridať, vynechať alebo pozmeniť.«[8] A blahej pamäti Pavol VI. pripomenul: «Kto zneužíva (liturgickú) obnovu, aby konal svojvoľné pokusy, triešti sily a uráža ekleziálny zmysel.»[9]
A. O SVÄTEJ OMŠI
1. „Svätá omša sa istým spôsobom skladá z dvoch častí - z liturgie slova a liturgie Eucharistie - ktoré sú tak navzájom úzko spojené, že tvoria jediný bohoslužobný úkon."[10] K stolu Pánovho chleba sa má pristúpiť iba po zastavení sa pri stole jeho slova.[11] Teda Sväté písmo je veľmi dôležité pri slávení omše. Preto sa nemá zanedbávať, čo ustanovila Cirkev: „Pri posvätných sláveniach sa má zaviesť bohatšie, rozmanitejšie a vhodnejšie čítanie Svätého písma."[12] Nech sa zachovávajú predpisy určené v lekcionári, či už ide o počet čítaní, alebo o úpravy vzťahujúce sa na osobitné okolnosti. Bolo by vážnym zneužívaním nahradiť slovo Božie slovom človeka, ktokoľvek by to bol.[13]
2. Čítanie evanjeliovej perikopy sa vyhradzuje riadnemu vysluhovateľovi, t. j. diakonovi alebo kňazovi. Ostatné čítania, ak je to možné, nech sa zveria ustanovenému lektorovi alebo iným laikom, ktorí sú na to duchovne a technicky pripravení. Po prvom čítaní nasleduje responzóriový žalm, ktorý je integrálnou časťou liturgie slova.[14]
3. Cieľom homílie je vysvetliť veriacim Božie slovo ohlasované v čítaniach a prispôsobiť jeho posolstvo dnešnému zmýšľaniu. Teda homília je úlohou kňaza alebo diakona.[15]
4. Prednes eucharistickej modlitby, ktorá je svojou povahou akoby vrcholom celého slávenia, je vyhradený kňazovi z titulu jeho vysviacky. Preto je zneužívaním dať predniesť niektoré časti eucharistickej modlitby diakonovi, nižšiemu posluhovateľovi alebo veriacim.[16] Zhromaždenie však neostáva trpné a nečinné. Spája sa s kňazom vierou a v tichosti a prejavuje svoj súhlas počas eucharistickej modlitby niektorými stanovenými spôsobmi, ako sú: odpovede v úvode k prefácii, Sanktus, zvolanie po premenení a posledné Amen, nasledujúce po doxológii Skrze Krista..., ktorá je tiež vyhradená kňazovi. Najmä toto Amen treba zdôrazniť spevom, pretože je to najdôležitejšie Amen celej omše.
5. Nech sa používajú iba tie eucharistické modlitby, ktoré sa nachádzajú v Rímskom misáli alebo sú zákonite schválené Apoštolskou Stolicou, a to zodpovedne spôsobom a medziam ňou stanoveným. Je veľmi vážnym zneužitím meniť Cirkvou schválené eucharistické modlitby alebo zavádzať iné, ktoré zložili súkromné osoby.
6. Treba pamätať, že cez eucharistickú modlitbu sa nemajú konať iné modlitby alebo spevy.[17] Keď kňaz prednáša eucharistickú modlitbu, nech vyslovuje slová tak jasne, aby ich veriaci čo najľahšie pochopili a aby sa vytvorilo opravdivé zhromaždenie, úplne sa venujúce sláveniu Pánovej pamiatky.
7. Koncelebrácia. Koncelebrácia, znova uvedená do západnej liturgie, jedinečným spôsobom prejavuje jednotu kňazstva. Preto koncelebranti nech dbajú na znaky zvýrazňujúce túto jednotu, napríklad nech sú prítomní hneď od začiatku celebrácie, nech si oblečú predpísané posvätné rúcho, nech zaujmú miesto, ktoré prináleží ich službe ako koncelebrantom, a nech verne zachovávajú ostatné predpisy, aby sa obrady konali dôstojne.[18]
8. Matéria Eucharistie. Cirkev, verná Kristovmu príkladu, neprestajne používala chlieb a víno s vodou na slávenie Pánovej večere. Chlieb na slávenie Eucharistie má byť podľa tradície celej Cirkvi jedine pšeničný a podľa tradície latinskej Cirkvi nekvasený. Pre povahu znaku matéria slávenia Eucharistie «musí skutočne vyzerať ako pokrm». To sa vzťahuje na súdržnosť chleba, a nie na formu, ktorá má ostať tradičná. Do pšeničnej múky a vody sa nesmú pridať iné prísady. Príprava chleba si vyžaduje veľkú pozornosť, aby jeho úprava nijako nebola na škodu dôstojnosti, ktorá patrí eucharistickému chlebu, aby jeho lámanie bolo dôstojné a nespôsobovalo mnoho odrobiniek a aby sa pri jeho požívaní neurážal náboženský cit veriacich. Víno pre slávenie Eucharistie musí pochádzať «z plodu viniča» (Lk 22, 18) a má byť prirodzené a čisté, t. j. nezmiešané s inými látkami.[19]
9. Eucharistické prijímanie. Prijímanie je Pánov dar, ktorý sa rozdáva veriacim prostredníctvom vysluhovateľa ustanoveného na túto službu. Nie je prípustné, aby si veriaci sami brali konsekrovaný chlieb a posvätný kalich, a tým menej, aby si ho podávali z ruky do ruky.
10. Rehoľník alebo veriaci laik, ktorý bol ustanovený za mimoriadneho vysluhovateľa Eucharistie, môže rozdávať prijímanie iba vtedy, keď chýba kňaz alebo diakon alebo akolyta, keď to kňazovi nedovoľuje slabosť alebo staroba, alebo keď počet veriacich pristupujúcich k prijímaniu je taký veľký, že by sa príliš predĺžilo slávenie omše.[20] Preto treba zavrhnúť konanie tých kňazov, ktorí hoci sú prítomní na slávení, nerozdávajú prijímanie, ale zverujú túto úlohu laikom.
11. Cirkev vždy vyžadovala od veriacich úctu a nábožnosť voči Eucharistii vo chvíli, keď ju prijímajú.
Pokiaľ ide o spôsob pristupovania k prijímaniu, veriaci môžu prijímať kľačiačky alebo stojačky, podľa predpisov stanovených biskupskými konferenciami. „Ak prijímajú veriaci kľačiačky, nežiada sa od nich ešte iný znak úcty voči najsvätejšej Sviatosti, pretože samo kľa-čanie vyjadruje poklonu. Ak prijímajú postojačky, veľmi sa odporúča, aby pri pristupovaní v sprievode prejavili úctu pred prijatím Sviatosti, a to na vhodnom mieste a vo vhodnom čase tak, aby sa tým nenarušil príchod a odchod veriacich."[21]
Slovo „Amen", ktoré vyslovujú veriaci, čo pristupujú k prijímaniu, je prejavom ich viery v Kristovu prítomnosť.
12. Pokiaľ ide o prijímanie pod obidvoma spôsobmi, nech sa zachováva to, čo Cirkev ustanovila, či už ide o patričnú úctu k tejto Sviatosti, alebo o osoh tých, čo prijímajú Eucharistiu, podľa rozličných okolností, času a miesta.[22]
Ani konferencie biskupov, ani ordinári nech neprekračujú to, čo ustanovuje terajší poriadok: nech sa nedovoľuje bez rozlišovania prijímanie pod obidvoma spôsobmi a nech sa jasne určia príslušné slávenia Eucharistie; skupiny ľudí, ktoré majú toto dovolenie, nech sú presne určené, dobre usporiadané a rovnorodé.[23]
13. Aj po prijímaní Pán ostáva prítomný pod spôsobmi. Preto konsekrované hostie, ktoré zostali po vysluhovaní prijímania, nech sa požijú, alebo nech ich príslušný posluhujúci odnesie na miesto určené na uschovanie Eucharistie.
14. Naopak, konsekrované víno sa má hneď po prijímaní požiť a nesmie sa uschovať. Nech sa však dbá o to, aby sa konsekrovalo iba toľko vína, koľko treba na prijímanie.
15. Takisto nech sa zachovávajú predpisy týkajúce sa purifikácie kalicha a iných posvätných nádob, v ktorých boli eucharistické spôsoby.[24]
16. Treba preukazovať osobitnú úctu a starostlivosť posvätným nádobám, či už kalichu a paténe na slávenie Eucharistie, alebo pyxidám, ktoré sa používajú pri svätom prijímaní. Forma posvätných nádob musí byť vhodná na liturgické účely. Materiál má byť ušľachtilý, trváci a v každom prípade vhodný na posvätné ciele. O tom majú rozhodnúť konferencie biskupov jednotlivých krajín.
Nesmú sa používať jednoduché košíky alebo iné nádoby, ktoré sú určené mimo posvätných úkonov na obyčajné účely, alebo sú podradnej kvality, alebo nemajú nijaký umelecký štýl.
Kalichy a patény, prv než sa začnú používať, majú byť posvätené biskupom alebo kňazom.[25]
17. Nech sa odporúča veriacim, aby po prijímaní nevynechávali oprávnené a primerané poďakovanie, či už počas samého slávenia chvíľou ticha alebo zaspievaním žalmu alebo iného chválospevu,[26] alebo po slávení tým, že zotrvajú podľa možnosti primeraný čas v modlitbe.
18. Ako je známe, žena môže vykonávať v liturgickom zhromaždení rozličné úlohy, ako je čítanie Božieho slova a ohlasovanie úmyslov všeobecnej modlitby veriacich. Ženy však nesmú vykonávať úlohu akolytu čiže posluhujúceho pri oltári.[27]
19. Odporúča sa osobitná bedlivosť a starostlivosť, keď ide o sväté omše prenášané audiovizuálnymi prostriedkami. Keďže okruh ich dosahu je veľmi rozsiahly, treba ich tak konať, aby boli vzorom.[28]
Pokiaľ ide o slávenie Eucharistie v súkromných domoch, nech sa zachovávajú normy inštrukcie Actio pastoralis z 15. mája 1969.[29]
B. O UCTIEVANÍ EUCHARISTIE MIMO OMŠE
20. Veľmi živo sa odporúčajú či už verejné, alebo súkromné pobožnosti k najsvätejšej Eucharistii aj mimo omše. Veď prítomnosť Krista, ktorému sa veriaci klaňajú vo Sviatosti, vyplýva z Obety a smeruje k sviatostnému a duchovnému prijímaniu.
21. Keď sa programujú eucharistické pobožnosti, treba dbať na liturgický čas tak, aby sa tieto pobožnosti zhodovali s liturgiou, aby z nej nejakým spôsobom vyplývali a privádzali k nej kresťanský ľud.[30]
22. Pokiaľ ide o vyloženie najsvätejšej Eucharistie, či už dlhšie alebo kratšie, o eucharistické procesie, eucharistické kongresy a vôbec o celé usporiadanie eucharistických pobožností, nech sa zachovávajú pastoračné predpisy a normy, ktoré sa nachádzajú v Rímskom rituáli.[31]
23. Nech sa nezabúda, že «pred požehnaním s Najsvätejšou sviatosťou sa má venovať primeraný čas čítaniu Božieho slova, spevom a modlitbám a treba ponechať trocha času modlitbe v tichosti».[32] Pri konci adorácie nech sa spieva hymnus a recituje alebo spieva jedna z modlitieb, ktoré sa nachádzajú v Rímskom rituáli.[33]
24. Svätostánok, v ktorom sa uschováva Eucharistia, sa môže umiestniť na oltári alebo aj mimo neho, na veľmi viditeľnom mieste kostola, skutočne vznešenom a vhodne ozdobenom, alebo v kaplnke vhodnej na súkromnú modlitbu veriacich a adoráciu.[34]
25. Svätostánok musí byť pevný, nedobytný a nepriehľadný.[35] Pri svätostánku, v ktorom je uschovaná Eucharistia - čo sa naznačí konopeom alebo iným prostriedkom, určeným zodpovednou vrchnosťou -, musí ustavične horieť svetlo na znak úcty k Pánovi.[36]
26. Pred Najsvätejšou sviatosťou, či už uschovanou vo svätostánku, alebo verejne vystavenou, nech sa zachováva nábožný zvyk pokľaknúť si na znak adorácie.[37] Tento úkon si vyžaduje, aby ho oživoval duch. Preto, aby si srdce v hlbokej úcte pokľaklo pred Bohom, treba pokľakovať nie náhlivo a nedbanlivo.
27. Ak sa niečo zaviedlo, čo sa protiví týmto predpisom, musí sa napraviť.
Väčšina ťažkostí, s ktorými sa stretalo uskutočňovanie obnovy liturgie, najmä omše, vyplývala z toho, že niektorí kňazi a veriaci dostatočne neskúmali a nepoznali teologické a duchovné dôvody, pre ktoré nastali zmeny podľa zásad stanovených Koncilom.
Kňazi musia vždy viac prehlbovať pravý pojem Cirkvi,[38] ktorej akoby živým výrazom je liturgické slávenie, predovšetkým omša. Bez náležitého biblického vzdelania kňazi nebudú schopní vysvetliť veriacim význam liturgie ako sprítomnenia dejín spásyprostredníctvom znakov. Aj poznanie dejín liturgie pomôže pochopiť zavedené zmeny nie ako novosti, ale ako obnovenie a prispôsobenie pravej a nefalšovanej tradície.
Okrem toho liturgia si vyžaduje veľkú vyrovnanosť, pretože, ako učí konštitúcia Sacrosanctum Concilium, «vo zvrchovanej miere» prispieva k tomu, aby veriaci svojím životom vyjadrovali a iným odhaľovali tajomstvo Krista a skutočnú povahu pravej Cirkvi, ktorá sa vyznačuje tým, že je zároveň ľudská i božská, viditeľná a obdarená neviditeľnými skutočnosťami, horlivá v činnosti a oddaná kontemplácii, prítomná vo svete, a predsa putujúca; a to takým spôsobom, že to, čo je v nej ľudské, sa pridružuje a podriaďuje božskému, viditeľné neviditeľnému, činnosť kontemplácii, prítomnosť budúcemu mestu, ktoré hľadáme.[39] Bez tejto rovnováhy sa deformuje pravá tvár kresťanskej liturgie.
Aby sa ľahšie dosiahli tieto ideály, bude potrebné podporovať liturgickú formáciu v seminároch a na fakultách[40] a účasť kňazov na kurzoch, schôdzkach, kongresoch alebo liturgických týždňoch, pri ktorých nech sa štúdium a uvažovanie účinne dopĺňajú príkladnými liturgickými sláveniami. Tak sa kňazi budú môcť venovať stále účinnejšej pastoračnej činnosti týkajúcej sa liturgickej katechézy veriacich, organizovaniu skupín lektorov, duchovnej i praktickej formácii miništrantov, formácii animátorov liturgického zhromaždenia, postupnému obohacovaniu repertoáru spevov, skrátka, všetkým podujatiam, ktoré môžu napomáhať vždy hlbšie poznanie liturgie.
Pri uskutočňovaní liturgickej obnovy majú veľkú zodpovednosť národné a diecézne liturgické komisie, liturgické inštitúty a ústredia, najmä pri prekladaní liturgických textov do rozličných rečí a pri formácii kléru a veriacich v duchu obnovy, ktorú chcel Koncil.
Dielo týchto organizmov musí však slúžiť cirkevnej vrchnosti, aby sa mohla spoľahnúť na ich spoluprácu, ktorá má byť verná predpisom a smerniciam Cirkvi a má sa vyhýbať svojvoľným iniciatívam a vyhľadávaniu zvláštností, ktoré by mohli kompromitovať ovocie liturgickej obnovy.
Tento dokument sa dostane do rúk Božích služobníkov po uplynutí prvého desaťročia odvtedy, čo Missale Romanum, zostavený podľa predpisov Druhého vatikánskeho koncilu bol uvedený do platnosti Pavlom VI.
Zdá sa vhodné pripomenúť niektoré slová, ktoré spomínaný pápež povedal o vernom zachovávaní predpisov pri liturgických sláveniach: «Treba pokladať za veľmi povážlivú vec, že sa vovádza rozdelenie práve tam, kde nás spojila v jedno Kristova láska (congregavit nos in unum Christi amor), t. j. v liturgii a v eucharistickej obete, tým, že sa odopiera poslušnosť predpisom ustanoveným vo veciach týkajúcich sa liturgie. Preto v mene tradície žiadame všetkých našich synov a všetky katolícke komunity, aby dôstojne a horlivo slávili obnovenú liturgiu. «[41]
Biskupi ako «správcovia, zveľaďovatelia a strážcovia všetkého liturgického života v sebe zverených cirkvách«[42] budú vedieť nájsť vhodnejšie cesty, ktorými sa starostlivo a dôsledne uvedú do života tieto normy na Božiu slávu a dobro Cirkvi.
Rím na Zelený štvrtok 3. apríla 1980.
Túto inštrukciu, ktorú pripravila Posvätná kongregácia pre sviatosti a bohoslužbu, schválil 17. apríla tohto roku Svätý Otec Ján Pavol II., ktorý ju potvrdil svojou autoritou a nariadil, aby sa uverejnila a aby ju zachovávali všetci, ktorých sa týka.
JAMES R. KARD. KNOX
prefekt
VIRGILIO NOÉ
sekretár
[1] Ed. typica altera, Romae 1975.
[2] Ed. typica, Romae 1973.
[3] Posv. kongr. obradov, 25. mája 1967: AAS 59 (1967), str. 539-573.
[4] Posv. kongr. pre bohoslužbu, 29. mája 1969: AAS 61 (1969), str. 541-545.
[5] Posv. kongr. pre sviatosti, 29. januára 1973: AAS 65 (1973), str. 264-271.
[6] Posv. kongr. pre bohoslužbu, 5. septembra 1970: AAS 62 (1970), str. 692-704.
[7] Sv. Tomáš, Summa Theologica, 2-2, q. 93, a. 1.
[8] Druhý vatik. koncil, konšt. o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium, 22, § 3.
[9] Príhovor z 22. augusta 1973: L´Osservatore Romano, 23. augusta 1973.
[10] Druhý vatik. koncil, konšt. o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium, 56.
[11] Porov. tamže, 56; pórov, aj Druhý vatik. koncil, dogm. konšt. o Božom zjavení Dei Verbum, 21.
[12] Druhý vatik. koncil, konšt. o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium, 35, § 1.
[13] Porov. Posv. kongr. pre bohoslužbu, inštr. Liturgicae instaurationes, č. 2, a.
[14] Porov. Institutio generalis Missalis Romani, č. 36.
[15] Porov. Posv. kongr. pre bohoslužbu, inštr. Liturgicae instaurationes, č. 2, a.
[16] Porov. Posv. kongr. pre bohoslužbu, okružný list Eucharistiae participationem, 27. apríla 1973: AAS 65 (1973), str. 340-347, č. 8; inštr. Liturgicae instaurationes, č. 4.
[17] Porov. Institutio generalis Missalis Románi, č. 12.
[18] Porov. tamže, č. 156, 161-163.
[19] Porov. tamže, č. 281 -284: Posv. kongr. pre bohoslužbu, inštr. Liturgicae instaurationes, č. 5; Notitiae 6 (1970), str. 37.
[20] Porov. Posv. kongr. pre sviatosti, inštr. Immensae caritatis, č.1.
[21] Porov. Posv. kongr. obradov, inštr. Eucharisticum mysterium, č.34; porov. Institutio generalis Missalis Romani, č. 244, c; 246, b; 247 b.
[22] Porov. Institutio generalis Missalis Romani, č.241 – 242.
[23] Porov. Tamže, č.242 na konci
[24] Porov. Tamže, č. 238
[25] Porov. Institutio generalis Missalis Romani, č. 288, 289, 292, 295; Posv. kongr. pre bohoslužbu, inštr. Liturgicae instaurationes, č.8; Pontificale Romanum, Ordo dedicationis ecclesiae et altaris, str. 125, č.3
[26] Porov. Institutio generalis Missalis Romani, č.56, j.
[27] Porov. Posv. kongr. pre bohoslužbu, inštr. Liturgicae instaurationes, č.7.
[28] Porov. Druhý vatik. koncil, konšt. o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 20; Pápežská komisia pre spoločenské komunikačné prostriedky, inštr. Communio et progressio, 23. marca 1971: AAS 63 (1971), str. 593-656, č. 151.
[29] AAS 61 (1969), str. 806-811.
[30] Porov. Rituale Romanum, De sacra Communione et de cultu Mysterií eucharistici extra Missam, č. 79-80.
[31] Porov. tamže, 82-112.
[32] Tamže, č. 89.
[33] Porov, tamže, č. 97.
[34] Porov. Institutio generalis Missalis Romani, č. 276.
[35] Porov. Rituale Romanum, De sacra Communione et de cultu Mysterií eucharistici extra Missam, č. 10.
[36] Porov. Posv. kongr. obradov, inštr. Eucharisticum mysterium, č. 57.
[37] Porov. Rituale Romanum, De sacra Communione et de cultu Mysterií eucharistici extra Missam, č. 84.
[38] Porov. Druhý vatik. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium.
[39] Porov. Druhý vatik. koncil, dogm. konšt. o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium, 2.
[40] Porov. Posv. kongr. pre katolícku výchovu, inštr. o liturgickej formácii v seminároch In ecelesiasticam futurorum sacerdotum formationcm, 3. júna 1979.
[41] Príhovor na súkromnom konzistóriu z 24. mája 1976; AAS 68 (1976), str. 374.
[42] Druhý vatik. koncil, dekrét o pastorálnej službe biskupov Christus Dominus, 15.