Varietates legitimae
Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí
Štvrtá inštrukcia "na správne uvádzanie konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii"
(čl. 37-40) - rímska liturgia a inkulturácia
VARIETATES LEGITIMAE
ÚVOD
1.V minulej dobe boli zavedené do rímskeho obradu zákonité rozmanitosti. Aby sa mohli zaviesť nové, predovšetkým v misiách, Druhý vatikánsky koncil ich v konštitúcii Sacrosanctum Concilium opäť predvída.[1] „Vo veciach, ktoré sa netýkajú viery ani dobra celého spoločenstva, Cirkev nechce zavádzať prísnu uniformitu, a to ani v liturgii".[2] Cirkev, ktorá uznala a uznáva rozmanitosť liturgických foriem a rodín, usudzuje, že táto rozmanitosť nielenže neškodí jej jednote, ale jej pridáva na hodnote.[3]
2.Najvyšší veľkňaz Ján Pavol II., v apoštolskom liste Vicesimus quintus annus, označil úsilie zamerané na uvedenie liturgie do rôznych kultúr za dôležitú úlohu v rámci liturgickej obnovy.[4] V tejto práci, naznačenej už v predchádzajúcich inštrukciách a liturgických knihách, treba pokračovať vo svetle skúsenosti, a kde to potreba vyžaduje, treba preberať kultúrne hodnoty, „ktoré možno zladiť s pravdivým a autentickým duchom liturgie, pričom treba zachovať podstatnú jednotu rímskeho obradu, vyjadrenú v liturgických knihách".[5]
a) Povaha tejto inštrukcie
3.Kongregácia pre bohoslužbu a disciplínu sviatostí z poverenia Najvyššieho veľkňaza pripravila túto inštrukciu, v ktorej sa Normy o prispôsobení liturgie povahe a tradíciám jednotlivých národov, podľa bodov 37-40 konštitúcie Sacrosanctum Concilium, jasnejšie definujú, presnejšie sa vysvetľujú niektoré zásady všeobecne vyjadrené v spomínaných bodoch konštitúcie o liturgii, objasňujú sa predpisy a nakoniec sa vymedzujú spôsoby, ktoré treba zachovať pri ich aplikácii tak, aby sa odteraz táto matéria uvádzala podľa nich do praxe.
Hoci teologické zásady, týkajúce sa otázok viery a inkulturácie, treba hlbšie skúmať, dikastérium uznalo za vhodné pomôcť biskupom a konferenciám biskupov uvážiť alebo uskutočniť podľa normy práva prispôsobenia, stanovené už v liturgických knihách, kritickému skúmaniu podrobiť prispôsobenia, azda už povolené, a nakoniec, ak v určitých kultúrach pastoračná potreba veľmi vyžaduje tú formu prispôsobenia liturgie, ktorú konštitúcia o liturgii nazýva „hlbšou" a súčasne ju označuje za „ťažšiu", sa má vhodnejšie usporiadať jej realizácia a používanie podľa práva.
b) Úvodné úvahy
4. Konštitúcia Sacrosanctum Concilium hovorila o prispôsobení liturgie s uvedením jej niektorých foriem.[6] Následne použilo Magistérium Cirkvi pojem „inkulturácia" na presnejšie označenie „včlenenia evanjelia do domácich kultúr a súčasne uvedenia týchto kultúr do života Cirkvi."[7]
„Inkulturácia označuje vnútornú transformáciu autentických kultúrnych hodnôt cez ich integráciu s kresťanstvom a zakorenenie kresťanstva v rozmanitých ľudských kultúrach."[8]
Zmena slovníka je pochopiteľná i v oblasti liturgie. Pojem „prispôsobenie", zapožičaný z misijného jazyka, by mohol viesť k tomu, aby sme mysleli na zmeny predovšetkým výnimočného a vonkajšieho charakteru.[9] Pojem „inkulturácia" môže lepšie poslúžiť na vyjadrenie dvojakého pohybu. „Cez inkulturáciu Cirkev vteľuje evanjelium do rôznych kultúr a súčasne uvádza národy s ich kultúrami do svojho vlastného spoločenstva."[10]
Z jednej strany prenikanie evanjelia do určitého spoločensko-kultúrneho prostredia „akoby zvnútra zúrodňuje, upevňuje, zdokonaľuje a v Kristovi obrodzuje duchovné vlastnosti a vlohy každého národa."[11] Z druhej strany si Cirkev tieto hodnoty osvojuje, ak sú v zhode s evanjeliom, „aby rozširovala posolstvo Kristovo a lepšie ho vyjadrila v liturgických sláveniach a v živote mnohotvárneho spoločenstva veriacich."[12] Tento dvojitý pohyb, pôsobiaci v inkulturácii, vyjadruje jeden z prvkov tajomstva vtelenia.[13]
5. Takto chápaná inkulturácia má svoje miesto práve tak v kresťanskom kulte ako i v iných oblastiach života Cirkvi.[14] Predstavuje jeden z aspektov inkulturácie evanjelia, ktorá si vyžaduje pravú integráciu[15] do života viery každého národa skôr trvalých hodnôt kultúry ako prechodných prejavov. Musí byť úzko spojená so širšou činnosťou, s celou pastoráciou, ktorá by obsiahla celkový stav človeka.[16]
Táto zložitá a trpezlivá činnosť, tak ako všetky formy evanjelizačnej aktivity, si vyžaduje metodické a postupné oddanie sa bádaniu a vedieť rozoznávať.[17] Inkulturácia kresťanského života, jeho liturgických slávení pre národ ako celok, musí byť nakoniec plodom postupného dozrievania vo viere."[18]
6.Táto inštrukcia berie do úvahy veľmi odlišné situácie. Na prvom mieste krajiny s nekresťanskou tradíciou, kde bolo evanjelium ohlasované v modernej dobe misionármi, ktorí súčasne priniesli rímsky obrad. Dnes jasnejšie vidieť, že „keď Cirkev vstupuje do kontaktu s kultúrami, musí prijať všetko, čo sa v tradíciách národov zhoduje s evanjeliom, aby tam priniesla bohatstvo Krista a sama sa obohatila mnohorakou múdrosťou národov zeme."[19]
7.Iná situácia je v krajinách so starobylou západnou kresťanskou tradíciou, v ktorých kultúra je už oddávna preniknutá vierou a liturgiou vyjadrenou rímskym obradom. V týchto krajinách to uľahčilo prijatie liturgickej reformy a možnosti prispôsobenia, s ktorými sa počíta v liturgických knihách, by mali celkove postačiť na to, aby zodpovedali zákonitým miestnym rozmanitostiam (porov, nižšie bod 53-61). V niektorých krajinách, kde existuje spolu viac kultúr, hlavne z dôvodu emigrácie, treba zohľadniť osobitné problémy, ktoré nastoľujú podobné situácie (porov, nižšie, bod 49).
8.Podobne treba venovať pozornosť v krajinách s kresťanskou i nekresťanskou tradíciou postupnému vzrastu kultúry poznačenej ľahostajnosťou alebo nezáujmom o náboženstvo.[20]
V takejto situácii by sa nemalo hovoriť o inkulturácii liturgie, pretože v takomto prípade nejde iba o prijatie už predtým existujúcich náboženských hodnôt a ich evanjelizáciu, treba skôr klásť dôraz na liturgickú formáciu[21] a hľadať najvhodnejšie prostriedky ako preniknúť clo myslí a sŕdc.
I. PROCES INKULTURÁCIE V DEJINÁCH SPÁSY
9.Otázky, ktoré sa dnes kladú pri inkulturácii rímskeho obradu, môžu nájsť vysvetlenie v dejinách spásy; proces inkulturácie v nich prebiehal v rôznych formách.
V celých svojich dlhých dejinách si Izrael zachoval istotu, že je národom vyvoleným Bohom, svedkom jeho pôsobenia a lásky uprostred národov. Od susedných národov prevzal niektoré formy kultu, ale kvôli viere v Boha Abraháma, Izáka a Jakuba ich hlboko pozmenil predovšetkým čo do zmyslu a často aj formy, a tak upravil na slávenie pamiatky veľkých Božích skutkov vo svojich dejinách, keď takéto prvky začlenil do vlastnej náboženskej praxe.
Stretnutie židovského sveta s gréckou múdrosťou dalo príležitosť novým formám inkulturácie. Preklad Svätého písma do gréckeho jazyka uviedol Božie slovo do sveta, ktorý by bol pre neho uzavretý, a pričinil sa Božou inšpiráciou o obohatenie Svätého písma.
10.Mojžišov zákon, proroci a žalmy (porov. Lk 24, 27 a 44) mali za cieľ pripraviť príchod Božieho Syna medzi ľudí. Starý zákon, v ktorom je obsiahnutý život a kultúra izraelského národa, sa takto stáva dejinami spásy.
Svojím príchodom na zem sa Boží Syn, „narodený zo ženy, narodený pod zákonom" (Gal 4, 4), prispôsobil spoločenským a kultúrnym podmienkam ľudí Starej zmluvy, s ktorými žil a modlil sa.[22] Keď sa stal človekom, prijal konkrétny národ, krajinu i dobu, ale na základe spoločnej ľudskej prirodzenosti sa „určitým spôsobom spojil s každým človekom."[23] „Sme totiž všetci v Kristovi a naša spoločná ľudská prirodzenosť nanovo v ňom ožíva. Preto sa nazýva novým Adamom."[24]
11.Kristus, ktorý chcel mať účasť na našej ľudskej prirodzenosti (porov. Hebr 2,14), umrel za všetkých, aby zhromaždil vedno roztratené Božie deti (porov. Jn 11, 52). Svojou smrťou chcel zbúrať múr deliaci ľudí a z Izraela a iných národov urobiť jeden ľud. Mocou svojho zmŕtvychvstania priťahuje k sebe všetkých ľudí a vytvára v sebe jedného nového človeka (porov. Ef 2, 14-16; Jn 12, 32). V ňom sa zrodil už nový svet (porov. 2 Kor 5, 16-17) a každý sa môže stať novým stvorením. V ňom temnota ustupuje svetlu, prísľub sa stáva skutočnosťou a všetky náboženské túžby ľudí nachádzajú svoje naplnenie. Obetou svojho tela, prinesenou raz navždy (porov. Hebr 10, 10), Ježiš Kristus ustanovil plnosť kultu v Duchu a pravde v tej novosti, po ktorej túžil pre učeníkov (porov. Jn 4, 23-24).
12.„V Kristovi... sme dostali plnosť bohoslužby"[25] On je kňaz pred všetkými, vybraný spomedzi ľudí (porov. Hebr 5, 1-5; 10, 19-21), „bol usmrtený v tele, ale Duchom oživený" (1 Pt 3, 18). Kristus a Pán urobil nový ľud „kráľovstvom a kňazmi Bohu a svojmu Otcovi". (Zjv 1, 6; pórov. 5, 9-10).[26] Skôr než by bol svojou krvou otvoril veľkonočné tajomstvo,[27] ktoré tvorí podstatu kresťanského kultu,[28] chcel ustanoviť Eucharistiu ako pamiatku svojej smrti a zmŕtvychvstania, kým sa nevráti. Tu sa nachádza počiatok kresťanskej liturgie spolu s jadrom jej obradovej formy.
13.Zmŕtvychvstalý Kristus vo chvíli vystupovania k Otcovi ubezpečuje učeníkov, že vždy zostane s nimi, a posiela ich hlásať evanjelium všetkému stvoreniu, učiť a krstiť všetky národy (porov. Mt 28, 19; Mk 16, 15; Sk 1, 8). Príchod .Ducha Svätého v deň Turíc vytvára medzi ľuďmi nové spoločenstvo a zjednocuje ich všetkých napriek znaku ich rozdelenia, akým je jazyk (porov. Sk 2, 1-11). Od tejto chvíle sa budú veľké Božie skutky hlásať všetkým ľudom každého jazyka i každej kultúry (pórov. Sk 10, 44-48). Ľudia vykúpení krvou Baránka a zjednotení v bratskom spoločenstve (porov. Sk 2, 42) sú povolaní z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa (porov. Zjv 5, 9).
14.Viera v Krista dáva všetkým národom možnosť využívať prisľúbenie a mať účasť na dedičstve ľudu Zmluvy (porov. Ef 3, 6), bez toho, aby sa zriekli svojej kultúry. Z vnuknutia Ducha Svätého po svätom Petrovi (porov. Sk 10) svätý Pavol rozšíril cestu Cirkvi (porov. Gal 2, 2-10) bez toho, že by vtesnal evanjelium do hraníc Mojžišovho zákona, ale aj sám zachovával to, čo prijal z tradície pochádzajúcej od Pána (porov. 1 Kor 11, 23). A tak Cirkev od prvých čias nekládla na obrátených neobrezaných „nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného" (Sk 15, 28), podľa rozhodnutia apoštolského zhromaždenia v Jeruzaleme.
15.Keď sa prvé spoločenstvá kresťanov schádzali na lámanie chleba v prvý deň týždňa, ktorý sa stal dňom Pána, (porov. Sk 20, 7; Zjv 1,10), spĺňali príkaz Pána, ktorý - v kontexte pamiatky židovskej Veľkej noci - ustanovil pamiatku svojho umučenia. V priebehu jedinečných dejín spásy tieto spoločenstvá spontánne prijali formy a texty židovského kultu a prispôsobili ich, aby vyjadrovali radikálnu novosť kresťanského kultu.[29] Pod vedením Ducha Svätého sa prišlo k rozlíšeniu medzi tým, čo mohlo alebo muselo, či nemuselo byť zachované zo židovského kultového dedičstva.
16.Šírenie evanjelia vo svete spôsobilo, že pod vplyvom rôznych kultúrnych tradícií vznikali nové formy obradov v cirkvách pochádzajúcich z pohanstva. Pod vedením Ducha Svätého sa vždy rozlišovalo v prvkoch pochádzajúcich z „pohanských" kultúr medzi tým, čo nebolo v zhode s kresťanstvom, a tým, čo mohlo byť prijaté v súlade s apoštolskou tradíciou vo vernosti evanjeliu spásy.
17.Tvorba a vývoj nových foriem kresťanských slávení prebiehali postupne v súlade s miestnymi podmienkami vo veľkých kultúrnych oblastiach, v ktorých sa šírilo evanjelium. Takto sa na kresťanskom Západe i Východe zrodili rôzne liturgické rodiny. Ich bohaté dedičstvo verne zachováva plnosť kresťanskej tradície.[30] Západná Cirkev občas preberala niektoré prvky svojej liturgie z dedičstva východných liturgických rodín.[31] Rímska Cirkev použila vo svojej liturgii živý ľudový jazyk, spočiatku grécky a neskôr latinský, a ako iné cirkvi s latinským obradom prebrala dôležité prvky spoločenského života Západu; pričom im dala kresťanský význam. Mnohokrát v histórii preukázal rímsky obrad svoju schopnosť prijímať texty, piesne, gestá a obrady rôzneho pôvodu,[32] ako i prispôsobiť sa miestnym kultúram v misijných územiach,[33] hoci v určitých obdobiach prevládala starostlivosť o uniformitu liturgie.
18.V našich časoch Druhý vatikánsky koncil pripomenul, že Cirkev „žičí schopnostiam, vlastnostiam a mravom jednotlivých národov, pokiaľ sú dobré, zveľaďuje a osvojuje si ich a preberajúc ich očisťuje, posilňuje a vyzdvihuje... Cirkev sa pričiňuje o to, aby čokoľvek dobrého sa nachádza v ľudských mysliach a srdciach alebo v národných obyčajoch a kultúrach, nielenže nezahynulo, ale aj ozdravelo, povznieslo sa a dozrelo na slávu Božiu, na zahanbenie zlého ducha a na šťastie človeka."[34] Preto liturgia Cirkvi nesmie byť cudzia žiadnej krajine, žiadnemu národu, žiadnej osobe, keďže presahuje každú formu partikularizmu, rasového alebo národového. Musí byť schopná vyjadriť sa v každej ľudskej kultúre, zachovávajúc svoju identitu, aby mohla zostať verná tradícii prijatej od Pána.[35]
19.Liturgia, podobne ako evanjelium, musí mať v úcte kultúry, ale súčasne ich pozýva k očisťovaniu a posväcovaniu.
Židia, prijímajúc Krista cez vieru, zostávajú verní Starému zákonu, ktorý vedie k Ježišovi, Mesiášovi Izraela, o ktorom vedia, že naplnil Mojžišovu zmluvu a stal sa prostredníkom novej a večnej zmluvy spevnenej jeho krvou na kríži. Vedia, že skrze svoju jedinú a dokonalú obetu je pravým Veľkňazom a definitívnou Svätyňou (porov. Hebr 6 - 10). Preto niektoré predpisy, ako obriezka (porov. Gal 5,1-6), sobota (porov. Mt 12, 8 a paralelné miesta)[36] a obete konané vo svätyni (porov. Hebr 10), sa pre nich stávajú nedôležité.
Kresťania, obrátení z pohanstva, museli sa ešte radikálnejším spôsobom zriecť bôžikov, mytológií, povier (porov. Sk 19, 18-19; 1 Kor 10, 14-22; Kol2, 20-22; 1 Jn 5, 21).
Jednako, bez ohľadu na svoj etnický či kultúrny pôvod, kresťania museli v dejinách Izraela uznať prísľub, proroctvo i dejiny svojej spásy. Prijímajú tak knihy Starého zákona ako aj Nového ako Božie slovo.[37] Prijímajú sviatostné znaky, ktoré môžu byť plne zrozumiteľné jedine prostredníctvom Svätého písma a v živote Cirkvi.[38]
20. Najväčšou výzvou pre kresťanov prvých čias bolo zosúladiť zriekania, ktoré žiada viera v Krista, s vernosťou ku kultúre a tradíciám svojho národa, keďže vlastnili rozdielne zmýšľanie a dôvody podľa (toho, či pochádzali z vyvoleného národa alebo mali pôvod v pohanstve. Táto výzva zostáva pre kresťanov vždy tá istá pre všetky časy, ako dosvedčujú slová svätého Pavla: „My však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo" (1 Kor 1, 23).
Rozlišovanie, ktoré sa uskutočňovalo v dejinách Cirkvi, zostáva nevyhnutné, aby prostredníctvom liturgie dielo spásy, dokonané Kristom mocou Ducha Svätého, v Cirkvi verne pretrvávalo v priestore a čase i v rôznych ľudských kultúrach.
II. POŽIADAVKY A PREDBEŽNÉ PODMIENKY PRE LITURGICKÚ INKULTURÁCIU
a) Požiadavky vyplývajúce z povahy liturgie
21.Pred každým skúmaním inkulturácie treba vziať do úvahy samu povahu liturgie. Ona je skutočne „privilegovaným miestom stretnutia veriacich v Krista s Bohom a zároveň s tým, ktorého on poslal, s Ježišom Kristom" (porov. Jn 17, 3).[39] Liturgia je súčasne činnosťou Krista kňaza i činnosťou Cirkvi, ktorá je jeho Telom, pretože na naplnenie svojho diela, ktorým sa vzdáva Bohu sláva a ľudia sa posväcujú, čo sa uskutočňuje vnímateľnými znakmi, Kristus si vždy priberá Cirkev, ktorá skrze neho a v Duchu Svätom vzdáva večnému Otcovi povinnú úctu.[40]
22.Povaha liturgie je tak vnútorne zviazaná s povahou Cirkvi, že Cirkev svoju povahu najviac prejavuje v liturgickom slávení.[41] Cirkev má ďalej osobitné známky, ktoré ju odlišujú od každého iného zhromaždenia či spoločenstva.
Cirkev sa určite nezhromažďuje z ľudskej vôle, ale ju zvoláva Boh v Duchu Svätom a skrze vieru odpovedá na jeho gratuitné volanie (ek-klesia súvisí s klesis - povolanie). Sama túto osobitnú známku prejavuje, keď zhromažďuje svojich členov ako kňazský ľud, predovšetkým v deň Pána, i skrze slovo, ktorým Boh oslovuje svoje deti, ako aj skrze službu kňaza, ktorého sviatosť posvätného rádu tak pripodobňuje Kristovi, aby mohol konať v osobe Krista Hlavy.[42]
Cirkev, pretože je katolícka, prekračuje hranice deliace ľudí. Krstom sa totiž všetci stávajú Božími deťmi a v Kristovi Ježišovi tvoria jeden ľud, v ktorom „už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy" (Gal 3, 28). Takto je ona povolaná zhromažďovať všetkých ľudí, hovoriť všetkými jazykmi a prenikať do každej kultúry.
A nakoniec Cirkev putujúca po zemi je vzdialená od Pána (porov. 1 Kor 5, 6); vo svojich sviatostiach a inštitúciách nesie obraz prítomnosti, ale očakáva blahoslavenú nádej a príchod slávy Ježiša Krista ( porov. Tít 2, 13).[43] Prejavuje to aj obsah jej prosebnej modlitby; obracia pozornosť na potreby ľudí i spoločnosti (porov. 1 Tim 2, 1-4), vyznáva, že sme obyvateľmi neba (porov. Flp 3, 20).
23.Cirkev sa živí Božím slovom odovzdaným písomne v knihách Starého i Nového zákona a keď ho ohlasuje v liturgii, prijíma ho ako prítomnosť Krista: „Lebo to on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté Písmo".[44] Božie slovo má teda najväčší význam pri slávení liturgie,[45] takže biblické čítania sa nemôžu zameniť za iné čítania, ktoré takými nie sú, hoci by boli ctihodné.[46] Biblia ďalej poskytuje liturgii to, čo tvorí podstatu jej jazyka, znakov a modlitieb, predovšetkým v Žalmoch.[47]
24.Ako Cirkev je plodom obety Krista, tak liturgia je vždy slávením veľkonočného tajomstva Krista, oslavou Boha Otca a posväcovaním človeka mocou Ducha Svätého.[48] Takéto slávenie sa však prejavuje (osobitným spôsobom, keď každú nedeľu, na celom svete, kresťania zhromaždení okolo oltára pod vedením kňaza, slávia Eucharistiu, počúvajú spolu Božie slovo a pripomínajú si smrť a zmŕtvychvstanie Krista, kým nepríde v sláve.[49] Okolo tohto ústredného bodu sa veľkonočné tajomstvo uskutočňuje, svojím špecifickým spôsobom v slávení každej zo sviatostí viery.
25.Celý liturgický život sa teda sústreďuje predovšetkým na eucharistickú obetu a na ostatné sviatosti, ktoré Kristus zveril svojej Cirkvi.[50] Cirkev má za úlohu odovzdať ich verne a starostlivo všetkým pokoleniam. Vďaka svojej pastoračnej moci Cirkev môže rozlíšiť, čo osoží dobru veriacich, berúc do ohľadu okolnosti času a miesta.[51] Nemá však žiadnu moc nad tým, čo stanovil Kristus a čo tvorí nemennú časť liturgie.[52] Avšak pretrhávanie puta, ktoré spája sviatosti so samým Kristom, ktorý ich ustanovil a s udalosťami, ktorými Cirkev bola založená,[53] nie je už ich inkulturáciou, ale vyprázdnením ich podstaty.
26.Kristova Cirkev sa sprítomňuje a nadobúda význam na danom mieste a v danom čase, cez miestne čiže partikulárne cirkvi, ktoré v liturgii prejavujú jej pravú povahu.[54] Preto každá partikulárna cirkev musí byť v zhode s univerzálnou Cirkvou nielen ohľadne náuky viery a sviatostných znakov, ale i ohľadne všeobecne prijatých zvykov z neprerušenej apoštolskej tradície.[55] Týka sa to každodennej modlitby,[56] svätenia nedele, týždenného rytmu, slávenia Veľkej noci a tajomstva Krista v priebehu liturgického roka,[57] praktizovania pokánia a pôstu,[58] sviatostí uvádzania do kresťanského života, slávenia pamiatky Pána ako i vzťahu liturgie slova a liturgie Eucharistie, odpúšťania hriechov, ministéria posvätného rádu, manželstva a pomazania chorých.
27. V liturgii Cirkev vyjadruje svoju vieru v symbolickej i spoločenskej forme; zdôvodňuje to potrebu zákonov, týkajúcich sa organizácie kultu, tvorby textov a konania obradov.[59] Preto sa toto zákonodarstvo cez stáročia právom používalo a používa aj teraz na zachovanie pravovernosti kultu, teda nielen preto, aby sa vyhlo chybám, ale aby sa odovzdávala neporušená viera, pretože „zákon modlitby" (lex orandi) (Cirkvi zodpovedá jej „zákonu viery" (lex credendi).[60]
Nech je inkulturácia na ktoromkoľvek stupni, liturgia sa nemôže zaobísť bez istej stálej formy zákonodarstva a bez bdelosti zo strany tých, ktorí v Cirkvi dostali túto úlohu a povinnosť: Apoštolská Stolica a podľa normy práva konferencie biskupov pre dané územie a biskup vo svojej diecéze.[61]
b) Predbežné podmienky pre inkulturáciu liturgie
28. Misijná tradícia Cirkvi sa vždy starala o evanjelizáciu ľudí v ich jazyku. Často sa stávalo, že práve prví hlásatelia evanjelia v určitom kraji vytvárali písomnú formu jazykov dovtedy vyjadrovaných len v hovorenej forme. A to právom, pretože prostredníctvom materinského jazyka, ktorý je nosníkom mentality i kultúry, možno zasiahnuť dušu národa, vzbudiť v ňom kresťanského ducha, ako i umožniť mu mať hlbšiu účasť na modlitbe Cirkvi.[62]
Po prvej evanjelizácii hlásanie Božieho slova v liturgických sláveniach v národnom jazyku daného kraja, je pre národ neobyčajne užitočné. Preklad Biblie, alebo aspoň biblických textov používaných v liturgii, tvorí teda nevyhnutne jednu etapu v procese liturgickej in-kulturácie.[63]
Ak má byť prijímanie Božieho slova správe a plodné, „treba roznecovať tú milú a živú záľubu vo Svätom písme, o ktorej svedčí úctyhodná tradícia východných a západných obradov."[64] Inkulturácia liturgie sa od počiatku opiera o Sväté písmo, ktoré si daná kultúra osvojila.[65]
29.Rozmanitosť cirkevných situácií nie málo prispieva k zváženiu požadovaného stupňa inkulturácie liturgie.
Iná je situácia krajín, ktoré od stáročí prijali evanjelium, a v ktorých je kresťanská viera naďalej prítomná v kultúre, a iná v krajinách, v ktorých evanjelizácia prebieha krátku dobu alebo ešte hlbšie neprenikla do kultúrnej reality.[66] Zasa iná je situácia Cirkvi tam, kde kresťania predstavujú menšinu v pomere k ostatnému obyvateľstvu. Ešte zložitejšia situácia môže nastať vtedy, keď obyvateľstvo žije v kultúrnom a jazykovom pluralizme. Len dôkladné vyhodnotenie situácie môže ukázať cestu k uspokojivému riešeniu.
30.Príprava inkulturácie obradov si bude od konferencií biskupov vyžadovať, aby zapojili odborníkov, či už ide o bádanie v liturgickej tradícii rímskeho obradu alebo o vyhodnotenie miestnych kultúrnych hodnôt. Nevyhnutné sú teda predbežné bádania v oblasti histórie, antropológie, exegézy a teológie. Tieto treba konfrontovať s pastoračnou skúsenosťou miestneho kléru, zvlášť domorodého.[67] Veľmi cenný bude aj názor „múdrych" národa, ktorých ľudská múdrosť bola osvietená svetlom evanjelia. Rovnako liturgická inkulturácia má zodpovedať požiadavkám kultúrnej tradície[68] s ohľadom na obyvateľstvo, ktoré je poznačené mestskou a priemyselnou kultúrou.
c) Zodpovednosť konferencie biskupov
31.Keďže ide o miestne kultúry, je samozrejmé, že konštitúcia Sacrosanctum Concilium vyžaduje v tejto veci zásah zákonite ustanovených zborov biskupov rôzneho druhu, kompetentných pre určité územia.[69] Konferencie biskupov majú v tomto ohľade „starostlivo a múdro zvážiť, čo v tejto veci možno z tradícií a svojrázu jednotlivých národov vhodne pripustiť do Božieho kultu."[70] Môžu v istých okolnostiach pripustiť „všetko, čo nie je v mravoch národov nerozlučným putom zviazané s poverami a bludmi... ak sa to zhoduje so zásadami pravého a autentického liturgického ducha."[71]
32.Tým istým konferenciám biskupov prináleží zhodnotiť, či by zavedenie prvkov nižšie uvedeným spôsobom (porov, body 62 a 65-69), ktoré sa opierajú o spoločenské a náboženské obrady národov, a ktoré tvoria živú súčasť ich kultúry, mohli pomôcť chápať liturgické úkony, pričom však treba odstrániť nebezpečenstvo nepriaznivého dopadu na vieru a nábožnosť veriacich. Je ostatne ich úlohou bdieť nad tým, aby sa takéto zavedenie javilo veriacim, ako návrat do určitého stavu, ktorý bol pred evanjelizáciou (porov, nižšie, bod 47).
Ak sa predsa uznajú zmeny v obradoch a textoch za nevyhnutné, treba ich zladiť s celkovým liturgickým životom a skôr, ako sa uvedú do praxe, nech sa neprikazujú; treba ich najprv starostlivo vysvetliť kléru a potom veriacim, aby sa tak odstránilo nebezpečenstvo ich znepokojovania bez primeraného dôvodu (porov, nižšie, body 46 a 69).
III. ZÁSADY A PRAKTICKÉ NORMY INKULTURÁCIE RÍMSKEHO OBRADU
33.Partikulárne cirkvi, hlavne mladé, stávajú sa prehlbovaním liturgického dedičstva prijatého od rímskej Cirkvi, matky, ktorá ich zrodila, schopné nachádzať vo svojom kultúrnom dedičstve, keď to budú považovať za užitočné alebo potrebné, vhodné formy, ktoré
možno integrovať do rímskeho obradu.
Liturgická formácia tak veriacich ako i duchovenstva, ktorú vyžaduje konštitúcia Sacrosanctum Concilium,[72] by mala umožniť chápať texty a obrady, obsiahnuté v platných liturgických knihách, a týmto spôsobom sa vyhnúť zmenám alebo vynechávaniu toho, čo pochádza z tradície rímskeho obradu.
a) Všeobecné zásady
34.Pri hľadaní a uskutočňovaní inkulturácie rímskeho obradu, treba vziať do úvahy.
1. cieľ, ktorý je obsiahnutý v diele inkulturácie;
2. podstatnú jednotu rímskeho obradu;
3. kompetentnú vrchnosť.
35.Cieľ, ktorý musí usmerňovať inkulturáciu rímskeho obradu je ten, čo Druhý vatikánsky koncil položil za základ všeobecnej obnovy liturgie. „Pri tejto obnove treba texty a obrady usporiadať tak, aby jasnejšie vyjadrovali sväté veci, ktoré naznačujú, žeby ich kresťanský ľud, nakoľko je to možné, mohol ľahko chápať a mal na nich účasť plným, aktívnym a spoločným slávením."[73]
Okrem toho je potrebné, aby obrady boli „prispôsobené chápavosti veriacich a všeobecne také, aby nepotrebovali veľa vysvetľovania",[74] berúc do úvahy samu povahu liturgie, biblický a tradičný charakter jej štruktúry a osobitný spôsob vyjadrovania sa, ako sme vyššie uviedli (bod 21-27).
36.Proces inkulturácie musí prebiehať pri zachovaní podstatnej jednoty rímskeho obradu.[75] Táto jednota je v súčasnosti vyjadrená v typických liturgických knihách vydaných z autority pápeža a v im zodpovedajúcich liturgických knihách schválených konferenciou biskupov pre príslušnú oblasť a potvrdených Apoštolskou Stolicou.[76] Hľadanie inkulturácie nemá za cieľ tvoriť nové rodiny obradov; reagujúc na potreby určitej kultúry, zavádza prispôsobenia, ktoré vždy tvoria súčasť rímskeho obradu.[77]
37.Prispôsobenia rímskeho obradu aj v oblasti inkulturácie závisia jedine od autority Cirkvi. Táto autorita patrí Apoštolskej Stolici, ktorá ju vykonáva cez Kongregáciu pre bohoslužbu a disciplínu sviatostí;[78] patrí tiež, v medziach stanovených právom, konferencii biskupov[79] ako aj diecéznemu biskupovi.[80] „Preto vonkoncom nik, ani kňaz, nesmie nič na vlastnú päsť v liturgii pridať, vynechať alebo pozmeniť."[81] Inkulturácia teda nie je ponechaná na osobnú iniciatívu celebrantov ani na spoločnú iniciatívu nejakej skupiny.[82]
Podobne povolenia, udelené jednej oblasti, sa nemôžu rozširovať bez náležitého povolenia na iné oblasti, aj keby si konferencia biskupov myslela, že má dostatočné dôvody na ich prijatie pre svoju oblasť.
b) Čo možno prispôsobiť
38.Pri analýze určitých liturgických úkonov, z hľadiska ich inkulturácie, treba tiež starostlivo zvážiť hodnotu prvkov týchto úkonov vyplývajúcu z tradície, predovšetkým ich biblický alebo patristický pôvod (porov, vyššie č. 21-26), pretože nestačí rozlišovať medzi tým, čo možno zmeniť, a tým, čo je nemenné.
39.Živý jazyk, ktorý je pre ľudí hlavným prostriedkom dorozumievania sa medzi sebou, má v liturgických obradoch za cieľ ohlasovať veriacim dobrú zvesť o spáse[83] a vyjadriť modlitbu, ktorou sa Cirkev obracia na Pána. Jazyk má teda vždy vyjadrovať súčasne s pravdou viery i veľkosť a svätosť slávených tajomstiev.
Bude teda treba s veľkou starostlivosťou dávať pozor na to, ktoré prvky jazyka nejakého národa možno vhodne zaviesť do liturgických slávení a osobitne, či je to vhodné alebo nie, aby sa použili vypožičané výrazy z nekresťanských náboženstiev. Rovnako treba brať do úvahy rôzne literárne druhy používané v liturgii, ako sú biblické čítania, ktoré sa ohlasujú, prezidenciálne modlitby, žalmy, aklamácie, responzóriá, odpovede, verše, hymny, litániové prosby.
40.Hudba a spev, ktoré sú výrazom duše národa, majú v liturgii dôležité miesto. Treba teda rozvíjať spev, predovšetkým totiž liturgických textov, aby hlasy veriacich bolo možné počuť v samých liturgických úkonoch.[84] „Keďže v niektorých krajinách, hlavne v misiách, žijú národy s vlastnou hudobnou tradíciou, ktorá má veľký význam v ich náboženskom a spoločenskom živote, má sa tejto hudbe dostať patričné uznanie a primerané miesto tak pri utváraní ich náboženského cítenia, ako aj pri prispôsobovaní kultu ich povahe."[85]
Treba brať do úvahy skutočnosť, že spievaný text sa hlbšie vrýva do pamäti ako text čítaný, čo iste vyžaduje náročnosť čo do biblickej a liturgickej inšpirácie ako i literárnu úroveň spievaných textov.
Do Božieho kultu možno pripustiť hudobné formy, melódie, hudobné nástroje, „ak sa dajú preň prispôsobiť, ak zodpovedajú dôstojnosti chrámu a naozaj podporujú duchovné budovanie veriacich."[86]
41.Pretože liturgia pozostáva z úkonov, osobitný význam v nej majú gestá a držanie tela. Tie, ktoré patria k podstatnému obradu sviatostí a vyžadujú sa k platnosti, musia sa zachovať tak, ako stanovila a schválila najvyššia autorita Cirkvi.[87]
Gestá a držanie tela celebrujúceho kňaza majú vyjadrovať jeho vlastnú úlohu: sám totiž predsedá zhromaždeniu veriacich v osobe Krista.[88]
Avšak gestá a držanie tela zhromaždenia, ako znaky spoločenstva a jednoty, slúžia aktívnej účasti, vyjadrujúc i rozvíjajúc ducha a city účastníkov.[89] Z kultúr určitého kraja treba zvoliť gestá a držanie tela, ktoré vyjadrujú položenie človeka pred Bohom, dávajúc im kresťanský význam, aby, ak je to možné, boli v zhode s gestami a držaním tela pochádzajúcimi z Biblie.
42.U niektorých národov sú piesne prirodzeným spôsobom sprevádzané tlieskaním rúk, rytmickým pohybom tela alebo tanečnými pohybmi účastníkov. Takéto formy telesného prejavu môžu mať u nich miesto v liturgických úkonoch, len keď sú vždy výrazom pravej a spoločnej modlitby, ktorá vyjadruje klaňanie, chválu, obetovanie alebo prosby a nie je púhym divadlom.
43.Liturgické slávenie sa obohacuje vkladom umenia, ktoré pomáha veriacim konať slávenia, stretnúť sa s Bohom a modliť sa. Umenie má mať preto v Cirkvi každého národa a krajiny slobodu vyjadrovania, pokiaľ prispieva ku kráse posvätných budov a liturgických obradov, pri zachovaní úcty a pocty, ktorá im náleží[90] a dostáva pravý význam v živote a tradícii ľudu. To isté sa týka formy, usporiadania a ozdoby oltára,[91] miesta hlásania Božieho slova[92] a miesta slávenia krstu,[93] zariadenia, posvätných nádob, liturgických rúch a farieb „len aby všetko primerane zodpovedalo cieľu, na ktorý je určené".[94] Predovšetkým sa majú vybrať materiály, formy a farby, ktoré sa v jednotlivých národoch bežne používajú.
44.Konštitúcia Sacrosanctum Concilium rozhodne potvrdila vždy platnú prax Cirkvi predkladať úcte veriacich posvätné obrazy Ježiša Krista, Panny Márie a svätých,[95] pretože „úcta preukazovaná obrazu smeruje k zobrazenej osobe".[96] Veriacich z rôznych kultúr treba podporovať v ich modlitbe a duchovnom živote vystavovaním umeleckých diel, ktoré sa snažia vyjadriť božské tajomstvo podľa povahy toho - ktorého národa.
45.Popri liturgických obradoch a v súvislosti s nimi nájdeme v jednotlivých partikulárnych cirkvách rôzne prejavy ľudovej zbožnosti, ktoré kedysi zaviedli misionári v čase prvej evanjelizácie a často sa rozvíjajú podľa miestnych zvyklostí.
Zavádzanie nábožných cvičení kresťanského ľudu do liturgických slávení nemožno pripustiť ako formu inkulturácie, „pretože ona (liturgia) ich svojou povahou ďaleko prevyšuje".[97]
Úlohou miestneho ordinára[98] je riadiť takéto prejavy nábožnosti, podporovať ich, aby udržiavali život a vieru kresťanov a keď treba, ich očistiť, keďže si vyžadujú neustálu evanjelizáciu.[99] Okrem toho je ordinár povinný dozerať na to, aby sa týmito prejavmi nenahradzovali liturgické slávenia, ani sa s nimi nemiešali.[100]
c) Potrebná rozumnosť
46.„Nech sa nezavádzajú novoty, ak si to nevyžaduje opravdivý a zaručený úžitok Cirkvi, pričom treba dbať na to, aby nové formy akoby organicky vyrastali z foriem už jestvujúcich."[101] Táto norma stanovená konštitúciou Sacrosanctum Concilium vzhľadom na liturgickú obnovu musí sa použiť aj na inkulturáciu rímskeho obradu pri zachovaní potrebnej miery. V tejto oblasti je potrebná výchova a čas, aby sme sa vyhli javom ako odmietanie skorších foriem či viazanie sa na ne.
47.Keďže liturgia je vyjadrením viery a kresťanského života, treba dbať na to, aby jej inkulturácia nebola poznačená, hoci len navonok, náboženským synkretizmom. Mohlo by sa to stať, keby posvätné budovy, kultové zariadenia, liturgické rúcha, gestá a držanie tela vyvolávali dojem, že v kresťanských sláveniach majú niektoré obrady taký istý význam ako pred evanjelizáciou. Synkretizmus by bol oveľa horší, keby sa pokúšal zamieňať biblické čítania a spevy (porov, vyššie bod 23) alebo modlitby textami vypožičanými z iných náboženstiev, hoci by mali nespornú náboženskú a morálnu hodnotu.[102]
48.Prijatie niektorých prvkov, ktoré sú v niektorých oblastiach naozaj zvykové, do rituálov uvedenia do kresťanského života, manželstva a pohrebov, tvorí stupeň inkulturácie uvedenej v konštitúcii Sacrosanctum Concilium.[103] Predsa však toto prijatie môže niekedy pravdu kresťanského obradu a prejavu viery v očiach veriacich ľahko umenšiť. Preto tradičné zvyklosti, ak sa preberajú, musia byť očistené a ak treba zrušené. To isté platí napríklad o možnom pokresťančovaní pohanských sviatkov alebo posvätných miest, o udeľovaní insígnií vrchnosti kňazovi, ktoré sú vyhradené hlave spoločnosti a o úcte predkov. Vždy sa treba vyhýbať akejkoľvek dvojznačnosti. Ba ešte z jasnejších dôvodov kresťanská liturgia vonkoncom nemôže prijať obrady súvisiace s mágiou, poverami, špiritizmom, pomstou alebo so sexuálnym podfarbením.
49.V mnohých krajoch existuje spolu viac kultúr, ktoré sa niekedy navzájom tak prenikajú, že postupne vytvoria novú kultúru, niekedy sa usilujú od seba odlišovať, ba aj stavať proti sebe, aby lepšie zdôraznili svoju vlastnú existenciu. Môže sa stať, že niektoré zvyky a mravy majú iba folklórny význam. Konferencie biskupov musia obozretne preskúmať konkrétnu situáciu každého prípadu, musia rešpektovať bohatstvá každej kultúry i tých, ktorí sa stali jej obrancami, nezanedbávajúc a nezabúdajúc ani na kultúru menšín alebo tú, ktorá im nie je blízka. Musia okrem toho zvážiť aj nebezpečenstvá, aby kresťanské spoločenstvá nezostali izolované, aby sa liturgická inkulturácia nepoužila na politické ciele. V krajoch, poznačených tradičnou kultúrou, majú si všímať rôzne stupne zmodernizovania spoločnosti.
50.Niekedy sa v tom istom kraji používajú viaceré jazyky, z ktorých každý je vlastný menšej skupine osôb alebo jednému kmeňu. Vtedy treba hľadať rovnováhu, ktorá by chránila práva jednotlivých skupín či kmeňov, pričom treba odstrániť nebezpečenstvo vnášaní osobitných krajností do liturgických slávení. Treba rovnako uvážiť, či je v danom kraji možný vývoj smerom k utvoreniu jedného hlavného jazyka.
51.Na podporu liturgickej inkulturácie v niektorej krajine, ktorej kultúra prekračuje hranice jedného národa, treba, aby sa konferencie biskupov, ktorých sa to týka, po vzájomnej dohode, jednomyseľne stanovili, čo treba urobiť, aby „nakoľko je to možné... medzi susednými oblasťami neboli príliš značné rozdiely."[104]
IV. ROZSAH PRISPÔSOBENÍ V RÍMSKOM OBRADE
52. Konštitúcia Sacrosanctum Concilium sa postarala o istú inkulturáciu rímskeho obradu, keď stanovila Normy na prispôsobenie liturgie povahe a tradícii jednotlivých národov a zaistila prispôsobenia v liturgických knihách (porov, nižšie bod 53-61) ako aj nakoniec v niektorých prípadoch, hlavne v misijných krajinách, hlbšie prispôsobenia (porov, nižšie č. 57-58).
a) Prispôsobenia predvídané v liturgických knihách
53. Prvým a významnejším stupňom inkulturácie je preklad liturgických textov do národných jazykov.[105] Príprava prekladov, ako aj v prípade potreby ich revidovanie, sa musí robiť podľa smerníc Apoštolskej Stolice.[106] Pri zachovaní všetkého, čo obsahujú texty typického latinského vydania a zohľadnení rôznych literárnych druhov, preklad textov má byť nielen ľahko zrozumiteľný účastníkom (porov. aj vyššie bod 39), ale aj vhodný na liturgické používanie, totiž tak na zvolania a spev ako i na odpovede a aklamácie zhromaždenia.
Hoci všetky národy, i tie najjednoduchšie, majú vhodný náboženský jazyk na vyjadrovanie modlitby, predsa má liturgický jazyk svoje vlastné charakteristické rysy. Je hlboko preniknutý Svätým písmom; niektoré slová bežne užívaného latinského jazyka (memoria, sacramentum), nabrali iný význam v kresťanskej viere; niektoré slová kresťanského jazyka možno istým spôsobom preberať z jedného jazyka do druhého, ako sa to dialo v minulosti, napríklad: ecclesia, evangelium, baptisma, eucharistia.
Okrem toho musia prekladatelia brať do úvahy súvislosť medzi textom a liturgickým úkonom, požiadavky hovorenej komunikácie a literárnej hodnoty živého jazyka národa. Tieto vlastnosti, požadované pre liturgické preklady, musia mať nové skladby, keď sa s nimi ráta v samých liturgických knihách.
54. Čo sa týka slávenia Eucharistie, Rímsky misál, hoci prijal zákonité rôznosti a prispôsobenia z Druhého vatikánskeho koncilu, musí zostať znakom a nástrojom jednoty[107] rímskeho obradu v rôznosti jazykov. Všeobecné smernice Rímskeho misála predpokladajú, že „v zmysle konštitúcie o posvätnej liturgii konferencie biskupov môžu pre svoje územie určovať normy, ktoré majú na zreteli tradície a povahu národov, krajín a rozličných spoločenských skupín".[108] Platí to hlavne o gestách a držaní tela veriacich,[109] prejavoch úcty k oltáru a evanjeliáru,[110] textoch úvodných spevov,[111] počas obetného sprievodu[112] a na prijímanie,[113] o obrade pokoja,[114] o podmienkach prijímania pod obidvoma spôsobmi,[115] o materiáli oltára a liturgických zariadeniach,[116] o materiáli a forme posvätných predmetov,[117] o liturgických rúchach.[118] Konferencie biskupov takisto môžu určiť spôsob podávania svätého prijímania.[119]
55.Keď ide o ostatné sviatosti a sväteniny, latinské typické vydanie pre každý obrad uvádza prispôsobenia, ktoré môžu zaviesť konferencie biskupov[120] alebo v určených prípadoch i diecézni biskupi.[121] Tieto prispôsobenia sa môžu týkať textov, giest a niekedy aj priebehu obradu. Ak typické vydanie predvída viaceré formuly na výber, konferencie biskupov môžu pridať iné formuly toho istého druhu.
56.Čo sa týka obradu uvedenia do kresťanského života, konferencie biskupov musia obozretne a rozvážne rozhodnúť, „čo možno prijať... z tradície a ducha jednotlivých národov"[122] a na „misijných územiach usúdiť, či prvky uvedenia, ktoré sa nachádzajú v obyčajoch niektorých národov, možno prispôsobiť obradu kresťanského krstu, a rozhodnúť, či ich doň prijať".[123] Treba však dávať pozor na to, že slovo „uvedenie" nemá ten istý význam a neoznačuje to isté, čo v obradoch spoločenského uvedenia u niektorých národov, alebo keď ide naopak o cestu uvedenia do kresťanského života, ktorá cez obrady katechumenátu postupne vedie k privteľovaniu ľudí do Krista v Cirkvi cez sviatosti krstu, birmovania a Eucharistie.
57.Obrad manželstva si v mnohých krajinách vyžaduje čo najväčšie prispôsobenie, aby nebol cudzí spoločenským zvykom. Každá konferencia biskupov má teda oprávnenie zostaviť vlastný obrad manželstva, zodpovedajúci miestnym a národným zvykom pri zachovaní zákona, ktorý stanovuje, že ten, čo asistuje manželstvu, či klerik alebo laik,[124] ako to prípad vyžaduje, má vyžiadať prejavenie súhlasu sobášiacich sa a prijať ho v mene Cirkvi a predniesť nad nimi modlitbu požehnania.[125] Tento vlastný obrad musí vždy vyjadrovať kresťanský význam manželstva a milosť sviatosti a jasne zdôrazňovať povinnosti manželov.[126]
58.V každom čase a u všetkých národov sú pohrebné obrady poznačené osobitnými obradmi, obdarené často veľkou výrazovou silou. V snahe odpovedať na podmienky rôznych krajov, uvádza Rímsky rituál viac navzájom sa líšiacich typov slávenia pohrebu,[127] z ktorých konferencii biskupov prináleží vybrať ten, ktorý sa dá lepšie prispôsobiť miestnym zvykom.[128] Pri svojej ochote zachovávať všetko, čo je dobré v rodinných tradíciách a miestnych zvykoch, musia dbať na to, aby pohrebné obrady prejavovali veľkonočnú vieru a skutočne svedčili o evanjeliovom duchu.[129] Z tohto hľadiska môžu rituále pohrebných obradov prijať zvyky rôznych kultúr a vhodnejšie zodpovedať okolnostiam a tradíciám jednotlivých krajín.[130]
59.Požehnania osôb, miest a predmetov, ktoré sa týkajú samého života, činnosti a starostí veriacich, poskytujú mnohé možnosti prispôsobenia, zachovania miestnych mravov a pripustenia ľudových zvykov.[131] Konferencie biskupov nech ochotne využijú všetko, čo sa o tomto vyhlásilo, pričom majú mať na zreteli potreby jednotlivých krajín.
60.Čo sa týka rozvrhnutia liturgického roka, každá partikulárna cirkev a každá rehoľná rodina pridáva k sláveniam univerzálnej Cirkvi, po predchádzajúcom schválení Apoštolskou Stolicou, svoje vlastné slávenia.[132] Konferenciám biskupov sa udeľuje právomoc, po predchádzajúcom schválení Apoštolskej Stolice, niektoré z prikázaných sviatkov zrušiť alebo ich preložiť na nedeľu.[133] Okrem toho majú právo vhodne usporiadať, čo do času a spôsobu, slávenia prosebných dní a štvoro kántrových dní.[134]
61.Liturgia hodín, ktorej cieľom je vzdávať Bohu chvály a posvätiť modlitbou deň i všetku ľudskú činnosť, dáva konferenciám biskupov možnosť prispôsobenia druhého čítania v posvätnom čítaní, hymien a prosieb ako i záverečných mariánskych antifón.[135]
Postup pri prispôsobeniach predvídaných v liturgických knihách
62.Keď konferencia biskupov pripravuje vlastné vydanie liturgických kníh, vyjadruje sa k prekladu textov a predvídaným prispôsobeniam podľa normy práva.[136] Spisy konferencie s výsledkami hlasovania, podpísané predsedom a sekretárom konferencie, treba poslať Kongregácii pre bohoslužbu a disciplínu sviatostí spolu s dvoma úplnými exemplármi schválených kníh.
Okrem toho sa posiela s celou dokumentáciou
a) stručné ale dôkladné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa zaviedlo každé prispôsobenie;
b) označenie častí, ktoré boli prevzaté z iných, už schválených liturgických kníh a častí, ktoré sú nanovo spracované.
Po prevzatí Apoštolskou Stolicou podľa normy práva,[137] konferencia biskupov vydá dekrét vyhlásenia s uvedením dátumu, od ktorého schválená kniha začína platiť.
b) Prispôsobenie na základe normy bodu 40 koncilovej konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii
63.Okrem prispôsobení už uvedených v liturgických knihách sa môže stať, že „na rôznych miestach a za rozličných okolností sa naliehavo žiada hlbšie prispôsobenie liturgie, a preto aj ťažšie sa koná."[138] V tomto prípade nejde už o prispôsobenia, ktoré sú obsiahnuté vo Všeobecných smerniciach a Úvode liturgických kníh.
To si žiada, aby konferencia biskupov, skôr ako pristúpi k hlbšiemu prispôsobeniu, využila najprv všetky možnosti dané liturgickými knihami, zvážila už zavedené prispôsobenia a prípadne ich zrevidovala. Užitočnosť alebo nevyhnutnosť takého prispôsobenia sa môže týkať niektorej z vyššie uvedenej matérie (porov. vyššie bod 53-61), pričom iné zostávajú nezmenené. Prispôsobenia tohto druhu vôbec nesmerujú k pretvoreniu rímskeho obradu, ale robia sa v jeho rámci.
64.V tomto prípade jeden alebo viacerí biskupi môžu otázky, týkajúce sa účasti svojich veriacich, vyložiť spolubratom vlastnej konferencie, s ktorými majú preskúmať vhodnosť zavedenia hlbších prispôsobení, ak to naozaj vyžaduje dobro duší.[139]
Konferencii biskupov potom prislúcha predložiť prispôsobenia, ktoré chce stanoviť spôsobom nižšie určeným, Apoštolskej Stolici.[140]
Kongregácia pre bohoslužbu a disciplínu sviatostí je pripravená prijímať návrhy konferencií biskupov a podrobiť ich preskúmaniu, pričom má pred očami dobro miestnych cirkví, ktorých sa to týka, ako aj spoločné dobro celej Cirkvi, a starostlivo podporovať proces inkulturácie, kde sa to javí užitočné alebo potrebné, podľa zásad vyložených v tejto inštrukcii (porov. vyššie, body 33-35) vždy v duchu pripravenom dôverne poskytnúť spoluprácu a mať účasť na vzájomnej zodpovednosti za úrad.
Spôsob postupovania pri aplikovaní bodu 40 konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii
65.Konferencia biskupov má preskúmať to, čo sa musí v liturgických sláveniach zmeniť vzhľadom na tradície a povahu národa. Preštudovanie týchto prispôsobení má zveriť národnej alebo oblastnej liturgickej komisii, ktorá si má vyžiadať spoluprácu znalcov na preskúmanie rôznych hľadísk prvkov miestnej kultúry, či ich, ak to prípad vyžaduje, môže vložiť do liturgických slávení. Niekedy je vhodné vyžiadať si názory predstaviteľov nekresťanských náboženstiev o kultúrnej alebo občianskej hodnote niektorého prvku (porov, vyššie bod 30-32).
Ak to prípad vyžaduje, má sa tento predbežný prieskum robiť v spolupráci s konferenciami biskupov susedných krajín alebo krajín s to istou kultúrou (porov, vyššie bod 51).
66.Skôr ako sa začne s akýmikoľvek pokusmi v tejto veci, konferencia biskupov má vlastný návrh písomne a jasne vyložiť Kongregácii. Toto predstavenie musí obsahovať popis navrhovaných zmien, dôvod ich zavedenia, použité kritériá, miesta i čas, ktoré sa považujú za vhodné na predbežné pokusy, ako i označenie skupín určených na ich
realizáciu, a nakoniec spisy rozhodnutia a hlasovania konferencie biskupov o prerokovanej otázke.
Po preskúmaní návrhu, vykonanom spolu s konferenciou biskupov a Kongregáciou, udelí táto konferencii biskupov, ak to prípad vyžaduje, oprávnenie robiť experiment na vymedzený čas.[141]
67.Konferencia biskupov bude dozerať, aby experiment prebieha dobre,[142] za pomoci národnej alebo oblastnej liturgickej komisie. Okrem toho bude dozerať, aby sa experiment nerozšíril za stanovené hranice miesta a času, aby pastieri a veriaci boli poučení o jeho povahe čo do času a okolností a nakoniec aby sa nerozšíril tak, žeby už mohol vplývať na liturgický život národa. Po uplynutí času experimentu konferencia biskupov vyhodnotí, či návrh zodpovedá požadovanému cieľu, alebo či ho treba znova preskúmať v niektorých prvkoch, a svoje rozhodnutie spolu so zväzkom dokumentácie, v ktorej sa opíšu experimenty návrhu, má poslať Kongregácii.
68.Po preskúmaní dokumentácie, môže Kongregácia vydať schvaľovací dekrét spolu s prípadnými pripomienkami, aby sa zmeny, ktoré sú vyskúšané, mohli pripustiť na území podliehajúcim konferencii biskupov.
69.Veriaci, klerici a laici majú byť dobre poučení o stanovených zmenách a pripravení na ich uvedenie do liturgických slávení. Uvádzanie toho, čo je stanovené, sa má uskutočniť pri zohľadnení konkrétnych okolností, a ak je to vhodné, po stanovení istého prechodného obdobia (porov. vyššie, bod 46).
ZÁVER
70. Kongregácia pre bohoslužbu a disciplínu sviatostí predkladá konferenciám biskupov tieto nové zásady, ktorými sa musí riadiť dielo inkulturácie rímskeho obradu predvídané Druhým vatikánskym koncilom, aby zodpovedalo pastoračným potrebám národov rozličnej kultúry. Toto dielo sa totiž má s veľkou starostlivosťou včleniť do všeobecnej pastorácie, aby sa evanjelium vtelilo do rôznorodosti ľudskej reality. Kongregácia má nádej, že každá partikulárna cirkev, hlavne mladé cirkvi, môžu skúsiť, že rôznosť liturgického slávenia čo do niektorých prvkov môže byť prameňom obohatenia, pri zachovaní podstatnej jednoty rímskeho obradu, ako aj jednoty celej Cirkvi a neporušenosti viery raz navždy odovzdanej svätým (porov. Júd 3).
Túto inštrukciu, ktorú z poverenia Najvyššieho veľkňaza zostavila Kongregácia pre bohoslužbu a disciplínu sviatostí, sám Najvyšší veľkňaz Ján Pavol II. schválil a rozkázal zverejniť.
V sídle Kongregácie pre bohoslužbu a disciplínu sviatostí, 25. januára 1994.
ANTONIO M. Kard. JAVIERRE ORTAS
prefekt
+ GERALDO M. AGNELO
arcibiskup, sekretár
[1] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia Sacrosanctum Concilium, 38; pórov, aj bod 40, 3.
[2] Tamže, 37.
[3] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekr. Orientalium Ecclesiarum, 2; konšt. Sacrosanctum Concilium, 3 a 4, Katechizmus katolíckej Cirkvi, 1200-1206, hlavne 1204-1206.
[4] Porov. JÁN PAVOL II., apošt. list Vicesimus quintus annus, 4. decembra 1988,16: AAS81 (1989), 912.
[5] Tamže.
[6] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, Konšt. Sacrosanctum Concilium, 37-40.
[7] JÁN PAVOL II., enc. Slavorum Apostoli, 2. júna 1985,21: AAS 77 (1985), 802-803; pórov. Príhovor k účastníkom plenárneho zasadnutia Pápežskej rady pre kultúru 17. januára 1987, 5: AAS 79 (1987), 1204-1205.
[8] JÁN PAVOL II., enc. Redemptoris missio, 7. decembra 1990, 52: AAS 83 (1991), 300.
[9] Porov. JÁN PAVOL II., enc. Redemptoris missio, 7. decembra 1990, 52: AAS 83 (1991), 300 a SYNODA BISKUPOV (1985), Záverečná správa, Exeunte coetu secun-do, 7. decembra 1985, D 4.
[10] JÁN PAVOL II., enc. Redemptoris missio, 7. decembra 1990,52: AAS 83 (1991), 300.
[11] DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCILf, konšt. Gaudium etspes, 58.
[12] Tamže.
[13] Porov. JÁN PAVOL II., apošt. exhort. Catechesi tradendae, 16. októbra 1979, 53: AAS 71 (1979), 1319-1321.
[14] Porov. Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium, kán. 584, § 2: „Evangehzatio gen-tium ita fiat, ut servata integritate fidei et morum Evangelium se in cultura singulo-rum populorum exprimere possit, in catechesi scilicet, in ritibus propriis liturgicis, in arte sacra, in iure particulari ac demum in tota vita ecclesiali."
[15] Porov. JÁN PAVOL II., apošt. exhort. Catechesi tradendae, 16. októbra 1979, 53: AAS 71 (1979), 1320: „Evanjelizácia vo všeobecnosti, môžeme povedať, je povolaná vnášať silu evanjelia do srdca kultúry a jej foriem... Takto totiž vedie ľudí rozličných kultúr, aby spoznali skryté tajomstvo a bude im pomáhať, aby z ich vlastnej živej tradície čerpali jedinečné prejavy pre svoj kresťanský život, posvätné slávenia a myslenie."
[16] Porov. JÁN PAVOL II., enc. Redemptoris missio, 7. decembra 1990, 52: AAS 83 (1991), 300: „Inkulturácia je pomalý proces, ktorý sprevádza celý misijný život a dotýka sa všetkých, ktorí sa rôznym spôsobom podieľajú na poli misií ad gentes, kresťanských spoločenstiev tou mierou, akou sa rozvíjajú." Príhovor k účastníkom plenárneho zasadnutia Pápežskej rady pre kultúru, 17. januára 1987: AAS 79 (1987), 1205: „Dôrazne potvrdzujem nevyhnutnosť zmobilizovania celej Cirkvi k tvorivému úsiliu pri novej evanjelizácii osôb i kultúr. Pretože len spoločným úsilím bude Cirkev v stave prinášať nádej v Krista do aktuálnych kultúr a zmýšľania."
[17] Porov. PÁPEŽSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Foi et culture á la lumiére de la Bible, 1981; MEDZINÁRODNÁ TEOLOGICKÁ KOMISIA, Dokument o viere a inkul-turácii Commissio Theologica, 3.-8. októbra 1988.
[18] Porov. JÁN PAVOL II., Príhovor k biskupom Zaire počas ich návštevy „ad limina", 12. apríla 1983, 5; AAS 75 (1983), 620: Či viera už skutočne dozretá, hlboká a presvedčená nemá dozrieť do vyjadrenia sa v jazyku, katechéze, teologickej úvahe, modlitbe, liturgii, umení a inštitúciách, ktoré by naozaj zodpovedali africkej duši vašich rodákov? Práve tu sa nachádza kľúč k tomuto dôležitému a zložitému problému, ktorý ste mi predložili ohľadne liturgie, aby som sa dnes zastavil len pri tomto. Uspokojivý postup v tejto oblasti môže byť plodom postupného dozrievania vo viere, obsahujúceho v sebe duchovné rozoznávanie, teologickú jasnosť, zmysel pre univerzálnu Cirkev v širokom celkovom usporiadaní."
[19] JÁN PAVOL II., Príhovor k účastníkom plenárneho zasadnutia Pápežskej rady pre kultúru, 17. januára 1987, 5: AAS 79 (1987), 1204: „pri nadväzovaní styku s kultúrami Cirkev má prijať všetko, čo je v tradícii národov zlúčitelné s evanjeliom, aby tam priniesla bohatstvo Krista a sama sa obohatila mnohorakou múdrosťou národov sveta."
[20] Porov, tamže: AAS 79 (1987), 1205; pórov, tiež apošt. list Vicesimus quintus annus, 4. decembra 1988,17: AAS 81 (1989), 913-914.
[21] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 19 a 35.
[22] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekr. Ad gentes, 10.
[23] DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, past. konšt. Gaudium etspes, 22.
[24] SV. CYRIL ALEXANDRIJSKÝ, In loannem, I, 14: PG 73, 162 C.
[25] DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 5.
[26] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogm. konšt. Lumen gentium, 10.
[27] Porov. Rímsky misál, Veľký piatok utrpenia a smrti Pána, 5, prvá modlitba: „...vylial svoju krv a tak započal veľkonočné tajomstvo."
[28] Porov. PAVOL VI., apošt. list Mysterii paschalis, 14. februára 1969: AAS61 (1969), 222-226.
[29] Porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi, 1096.
[30] Porov, tamže, 1200-1203.
[31] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekr. Unitatis redinte-gratio, 14-15.
[32] Texty: pórov, pramene modlitieb, prefácií a eucharistických modlitieb Rímskeho mi-sála. Spevy: napríklad antifóny z 1. januára, zo sviatku Krstu Krista Pána, z 8. septembra, impropériá liturgických obradov Veľkého piatku umučenia Pána, hymny liturgie hodín. Gestá: napríklad kropenie, okiadzanie, kľakanie, zloženie rúk. Obrady: napríklad procesia s palmami, poklona krížu v liturgických obradoch Veľkého piatku umučenia Pána, Krížové dni.
[33] Porov, v minulosti: SV. GREGOR VEĽKÝ, Epistula ad Mellitum, Reg. XI, 59: CCL 140A, 961-92; JÁN VIII., bula Induslriae tuae, 26. júna 880. PL 126, 904; KONGREGÁCIA PRE ŠÍRENIE VIERY,'Inštrukcia pre apoštolských vikárov v Číne a Indočíne (1654): Collectanea S. C. de Propaganda Fide, I, 1, Rím 1907,135; inštr. Piane compertum, 8. decembra 1939: AAS 32 (1940), 24-26.
[34] DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogm. konšt. Lumen gentium, 13 a 17.
[35] Porov. JÁN PAVOL II., apošt. exhort. Catechesi tradendae, 16. októbra 1979, 52-53: AAS 71 (1979), 1319-1321; enc. Redemptoris missio, 1. decembra 1990,53-54: AAS 83 (1991), 300-302; Katechizmus katolíckej Cirkvi, 1204-1206.
[36] Pórov, aj SV. IGNÁC ANTIOCHIJSKÝ, Epistula ad Magnesios, 9: Funk I, 199: „Tí, čo patrili k starému poriadku vecí a prišli k novej nádeji, už viac nectia sobotu, ale žijú podľa nedele."
[37] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogm. konšt. Dei ver-bum, 14-16; Ordo Lectionum Missae, tá. typica altera, Úvod, 5.: „Cirkev hlása jedno a to isté Kristovo tajomstvo; keď v liturgickom slávení ohlasuje tak Starý ako aj Nový zákon. V Starom zákone sa skrýva Nový a v Novom sa odhaľuje Starý. A Kristus je stredobodom a plnosťou celého písma aj celého liturgického slávenia."; Katechizmus katolíckej Cirkvi, 120-123, 128-130, 1093-1095.
[38] Porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi, 1093-1096.
[39] JÁN PAVOL II., apošt. list Vicesimus quintus annus, 4. decembra 1988, 7: AAS 81 (1989), 903-904.
[40] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 5-7.
[41] Porov, tamže, 2; JÁN PAVOL II., apošt. list Vicesimus quintus annus, 4. decembra 1988, 9: AAS 81 (1989), 905-906.
[42] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Presbyterorum Ordinis, 2.
[43] Porov DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogm. konšt. Lumen gentium, 48; Sacrosanctum Concilium, 2 a 8.
[44] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 7.
[45] Porov, tamže, 24.
[46] Porov. Ordo Lectionum Missae, ed. typica altera, Úvod, 12: „Biblické čítania, ktoré sa pri slávení omše spolu s medzispevmi berú zo Svätého písma, nesmú sa vynechať ani z nich neslobodno ubrať alebo - a to by bolo ešte vážnejšie - zameniť ich s inými, nebiblickými čítaniami. Skrze slovo odovzdané v Písme, „Boh hovorí svojmu ľudu" (Sacrosanctum Concilium, 33) a z denného používania Svätého písma bude môcť Boží ľud, ktorý sa svetlom viery stal poslušný Duchu svätému,životom a mravmi vydávať svoje svedectvo o Kristovi pred svetom."
[47] Porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi, 2585-2589.
[48] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 7.
[49] Porov, tamže, 6, 47, 56, 102, 106; Rímsky misál, Všeobecné smernice, 1, 7, 8.
[50] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 6.
[51] Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, Sess. 21, cap. 2: DSchônm. 1728; DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 48 n, 62 n.
[52] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 21.
[53] Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY, dekl. Inter insigniores, 15. októbra 1976: AAS 69 (1977), 107-108.
[54] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogm. konšt. Lumen gentium, 28; aj 26.
[55] Porov. SV. IRENEJ, Adversus haereses, III, 2, 1-3; 3, 1-2: SCh 211, 24-31; SV. AUGUSTÍN, Epistula ad Ianuarium, 54, I: PL 33, 200:-„Vieme, že tradície nepotvrdené vo Svätom písme, ktoré však opatrujeme a ktoré sa zachovávajú na celom svete, treba považovať za zverené a ustanovené samotnými apoštolmi alebo plenárnymi synodami, ktorých autorita má velký význam pre celú Cirkev..." Pórov, tiež JAN PAVOL II., enc. Redemptoris missio, 7. decembra 1990, 53-54: AAS 83 (1991), 300-302; KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY, list biskupom katolíckej Cirkvi o niektorých aspektoch Cirkvi ako spoločenstva Communionis notio, 28.mája 1992, 7-10: AAS 85 (1993) 842-844.
[56] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 83.
[57] Porov, tamže, 102, 106 a Dodatok.
[58] PAVOL VI., apošt. konšt. Paenitemini, 17. februára 1966: AAS58 (1966), 177-198.
[59] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 22, 26, 28, 40, 128; Codex iuris canonici, kán. 2 a inde.
[60] Porov. Rímsky misál, Všeobecné smernice, Úvod 2; PAVOL VI., Príhovor k Rade na uskutočňovanie konštitúcie o posvätnej liturgii, 13. októbra 1966: AAS 58 (1966), 1146 14. októbra 1968: 60 (1968), 734.
[61] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 22; 36, §3a4;40,1 a 2; 44-46; Codex iuris canonici, kán. 447 n.; 838.
[62] Porov. JÁN PAVOL II., enc. Redemptoris missio, 7. decembra 1990, 53: AAS 83 (1991), 300-302.
[63] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 35 a 36, § 2-3; Codex iuris canonici, kán. 825, § 1.
[64] DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 24.
[65] Porov, tamže, JÁN PAVOL II., apošt. exhort. Catechesi tradendae, 16. októbra 1979, 55: AAS 71 (1979), 1322-1323.
[66] Preto konšt. Sacrosanctum Concilium jasne pripomína v bode 38 a 40: „predovšetkým v misiách".
[67] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekr. Ad gentes, 16-17.
[68] Porov, tamže, 19.
[69] DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 22 § 2; pórov, tamže, 39 a 40, 1-2; Codex iuris canonici, kán. 447-448 n.
[70] DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 40.
[71] Tamže, 37.
[72] Porov, tamže, 14-19.
[73] Tamže, 21.
[74] Tamže, 34.
[75] Porov, tamže, 37-40.
[76] Porov. JÁN PAVOL II., apošt. list Vicesimus quintus annus, 4. decembra 1988,16: AAS 81 (1989), 912.
[77] Porov. JÁN PAVOL II., Príhovor k účastníkom plenárneho zasadnutia Kongregácie pre bohoslužbu a disciplínu sviatostí, 26. januára 1991, 3: AAS 83 (1991), 940: „Zmyslom takéhoto označenia nie je navrhovať partikulárnym cirkvám začiatok novej práce, nastupujúcej po zavedení liturgickej reformy, čo by bolo prispôsobením alebo inkulturáciou. Inkulturáciu tiež nemáme chápať ako vytváranie alternatívnych obradov... Namiesto toho ide o takú spoluprácu, aby rímsky obrad mohol prijať vhodné prispôsobenia pri zachovaní svojej identity."
[78] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 22, § 1; Codex iuris canonici, kán. 838, § 1 a 2; JAN PAVOL II., apošt.konšt. Pastor Bonus, 28. júna 1988, 62; 64, § 3: AAS 80 (1988), 876-877; apošt. list Vicesimus quintus annus, 4. decembra 1988,19: AAS 81 (1989), 914-915.
[79] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 22, § 2; Codex iuris canonici, kán. 477n. a 838, § 1 a 3; JÁN PAVOL II., apošt. list Vicesimus quintus annus, 4. decembra 1988,27: AAS81 (1989), 916-917.
[80] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 22, § 1 a 4; JÁN PAVOL II., apošt. list Vicesimus quintus annus, 4. decembra 1988, 21: AAS 81 (1989), 916-917.
[81] DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 22, § 3.
[82] Iná je situácia s liturgickými knihami vydanými po konštitúcii o posvätnej liturgii Druhého vatikánskeho koncilu. Úvod a rubriky predvídajú prispôsobenia a vhodné výbery ponechané na pastoračný úsudok celebranta alebo predsedajúceho a preto sa v nich napríklad hovorí: „pro oppoťtunitate", „hís vel similis verbis", „potest", „sive...sive", „laudabiliter", „de more", „forma aptior seligatur". Pri výbere častí, textov, foriem musí ten, kto predsedá, hľadať predovšetkým duchovné dobro zhromaždenia, berúc do úvahy skôr citlivosť a duchovnú formáciu účastníkov ako osobné záľuby alebo snahu o skrátenie a uľahčenie. Niektoré ďalšie oprávnenia výberu sa udeľujú pre slávenia s osobitnými skupinami. Aby sme sa však vyhli častému deleniu miestnych cirkví na „kostolíčky" uzavreté do seba, je nevyhnutná obozretnosť a rozlišovanie.
[83] Porov. Codex iuris canonici, kán. 762-772, najmä 769.
[84] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 118; pórov, aj 54: Keď dávame v piesňach vhodný priestor miestnemu jazyku „treba sa postarať aj o to, aby veriaci vedeli aj po latinsky spoločne recitovať alebo spievať stále časti omšového poriadku, ktoré sa ich týkajú," a to hlavne Páter noster; pórov. Rímsky misál, Všeobecné smernice, 19.
[85] DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 119.
[86] Tamže, 120.
[87] Porov. Codex iuris canonici, kán. 841.
[88] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 33; Codex iuris canonici, kán. 899, § 2.
[89] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, Sacrosanctum Concilium, 30.
[90] Porov, tamže, 123-124; Codex iuris canonici, kán. 1216.
[91] Porov. Rímsky misál, Všeobecné smernice, 259-270; Codex iuris canonici, kán.1235-1239, najmä 1236.
[92] Porov. Rímsky misál, Všeobecné smernice, 272.
[93] Porov. De Benedictionibus, Ordo benedictionis Baptisterii seu novi Fontis baptisma-lis, 832 - 837.
[94] Porov. Rímsky misál, Všeobecné smernice, 287-310.
[95] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 125; dogm. konšt. Lumen gentium, 67; Codex iuris canonici, kán. 1188.
[96] DRUHÝ VŠEOBECNÝ NICEJSKÝ KONCIL, DS 601; pórov. SV. BAZIL VEĽKÝ, De Spiritu Sancto, XVIII, 45: PG 32, 149 C.
[97] DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 13.
[98] Porov. Codex iuris canonici, kán. 839, § 2.
[99] Porov. JAN PAVOL II., apošt. list Vicesimus quintus annus, 4. decembra 1988 18-AAS 81 (1989), 914.
[100] Porov, tamže.
[101] DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 23.
[102] JÁN PAVOL II., apošt. list Dominicae cenae, 24. februára 1980,23. AAS 72 (1980), 137: „Také texty sa môžu s veľkým úžitkom používať v homíliách... Lebo k podstate homílie patrí medziiným ukázať súlad medzi zjavenou Božou múdrosťou a šľachetným ľudským myslením, ktoré rozličnými cestami hľadá pravdu."
[103] Porov. 65 , 77 , 81; Ordo initiationis christianae adultorum, Úvod, 30-31, 79-81, 88-89; Ordo celebrandi Matrimonium, ed. typica altera, Úvod, 41-44; Ordo Exse-quiarum, Úvod, 21-22.
[104] DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 23.
[105] Porov, tamže, 36 § 2, 3, 4, 54, 63.
[106] Porov. Ján Pavol II., apošt. List. Vicesimus quintus annus, 4. Decembra 1988, 20: AAS 81 (1989), 916
[107] Porov. PAVOL VI., apošt. konšt. Missale Romanum, 3. apríla 1969: AAS 61
(1969), 221.
[108] Rímsky misál, Všeobecné smernice 6; pórov, aj Ordo Lectionum Missae, ed. Typica altera, Úvod, 111-118.
[109] Porov. Rímsky misál, Všeobecné smernice, 22.
[110] Porov, tamže, 232.
[111] Porov, tamže, 26.
[112] Porov, tamže, 50.
[113] Porov, tamže, 56 i.
[114] Porov, tamže, 56 b.
[115] Porov, tamže, 242.
[116] Porov, tamže, 263 a 288.
[117] Porov, tamže, 290.
[118] Porov, tamže, 304, 305, 308.
[119] Porov. De Communione et de cuttu mystérií eucharistici extra Missam, Úvod, 21.
[120] Porov. Ordo initiationis christianae adultorum, Všeobecný úvod, 30-33; Úvod, 12, 20, 47, 64-65; obrad, 312, Dodatok, 12; Ordo Baptismi parvulorum, Úvod, 8, 23-25; Ordo Confirmationis, Úvod, 11-12,16-17; Desacra Communione et de cul-tu mystérií eucharistici extra Missam, Úvod, 35 b, 38; Ordo Unctionis infirmorum eorumquepastoralis curae, Úvod, 38-39; Ordo celebrandi Matrimonium, ed. typica altera, Úvod, 39-44; De Ordinatione Episcopi, Presbyterorum et Diaconorum, ed. typica altera, Úvod, 11; De Benedictionibus, Všeobecný úvod, 36.
[121] Porov. Ordo initiationis Christiane adultorum, Úvod, 66; Ordo Baptismi parvulorum, Úvod, 26; Ordo Paenilentiae, Úvod, 39; Ordo celebrandi Matrimonium, ed. typica altera, Úvod, 36.
[122] Ordo initiationis christianae adultorum, Všeobecný úvod, 20; Ordo Baptismi parvulorum, Všeobecný úvod, 30, 2.
[123] Tamže, 31; pórov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sac-rosanclum Concilium, 65.
[124] Porov. Codex iuris canonici, kán. 1108 a 1112.
[125] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 77; Ordo celebrandi Matrimonium, ed. typica altera, Úvod, 42.
[126] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 77.
[127] Porov. Ordo Exsequiarum, Úvod, 4.
[128] Porov, tamže, 9 a 21, 1-3.
[129] Porov, tamže, 2.
[130] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 81.
[131] Porov, tamže, 79; De Benedictionibus, Úvod, 39; Ordo Professionis religiosae, Úvod, 12-15.
[132] Porov. Všeobecné smernice o liturgickom roku a o kalendári, 49, 55; KONGREGÁCIA PRE BOHOSLUŽBU, inštr. Calendaria particularia, 24. júna 1970: AAS 62 (1970), 651-663.
[133] Porov. Codex iuris canonici, kán. 1246» § 2.
[134] Porov. Všeob. smernice o liturgickom roku a o kalendári, 46.
[135] Porov. Liturgia hodín, Všeobecné smernice, 92, 162, 178, 184.
[136] Porov. Codex iuris canonici, kán. 455, § 2, a kán. 838, § 3; platí to aj pre nové vydanie, pórov. JÁN PAVOL II., apošt. list Vicesimus quintus annus, 4. decembra 1988, 20: AAS 81 (1989), 916.
[137] Porov. Codex iuris canonici, kán. 838, § 3.
[138] DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 40.
[139] KONGREGÁCIA PRE BISKUPOV, Direktórium pre pastoračnú službu biskupov Ecclesiae imago, 22. februára 1973, 84.
[140] Porov. DRUHÝ VŠEOBECNÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konšt. Sacrosanctum Concilium, 40.
[141] Porov. Tamže, 40.
[142] Porov. Tamže.