Kritériá úpravy textov

Hlavné zásady prekladu podľa inštrukcie Liturgiam authenticam:

  • preklad sa má vyznačovať ľahko pochopiteľným jazykom, ktorý ale zachová dôstojnosť, krásu a vieroučnú presnosť textov (LA 25)
  • znaky a obrazy textov a aj úkony obradov treba nechať hovoriť samé za seba a nesnažiť sa urobiť explicitným to, čo je v originálnom texte implicitné. Z tohto dôvodu sa treba vyhnúť pridávaniu vysvetľujúcich textov, ktoré sa nenachádzajú v typickom vydaní (LA 28)
  • je úlohou homílie a katechézy vykladať význam liturgických textov (LA 29)
  • liturgické texty vyjadrujú pravdy, ktoré presahujú hranice času a miesta (LA 19)
  • preklad liturgických textov rímskej liturgie nemá byť v prvom rade dielom kreatívnej inovácie, ale verným a presným prenesením originálnych textov do národného jazyka (LA 20)
  • text má byť preložený úplne a presne, bez vynechaní alebo prídavkov, čo sa týka obsahu, bez parafráz a komentárov (LA 20)
  • niektoré slová, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť použité v latinskom liturgickom texte z dôvodu metriky alebo pre iné motívy literárnej techniky, majú často v skutočnosti teologický význam, a teda v prekladoch, pokiaľ je to možné, musia byť zachované (LA 55)
  • prispôsobenia textov podľa čl. 37 – 40 Konštitúcie Sacrosanctum Concilium treba považovať za odpoveď na opravdivé kultúrne a pastoračné potreby a nemajú prameniť len z čistej túžby po novote a zmene; nech sa nepovažujú za prostriedok pre úpravu typických vydaní alebo zmenu ich teologických vyjadrení (LA 22)
  • preklad sa má vyhotovovať len z latinského textu typického vydania, v žiadnom prípade nie z iných moderných prekladov (LA 23 –24)
  • nie je dovolené, aby preklad užšie ohraničoval plný význam originálneho textu; treba sa preto vyhnúť výrazom, ktoré sú charakteristické pre komerčnú reklamu, politické alebo ideologické programy, meniace sa zvyky alebo také, ktoré sú vlastné oblastným nárečiam alebo sú viacvýznamové (LA 32)
  • je potrebné vyhnúť sa slovám a výrazom, ktoré pre svoju prílišnú zastaranosť alebo nezvyčajnosť nemožno ľahko porozumieť, napriek tomu liturgické texty nemajú byť príliš späté s bežným spôsobom vyjadrovania; použitie výrazov, ktoré sa líšia od zvyčajného a každodenného spôsobu vyjadrovania, vedie nezriedka k tomu, že sa texty ľahšie zapamätajú a účinnejšie sa vyjadria nadprirodzené veci (LA 27)
  • doslovný preklad výrazov, ktorý môže spočiatku v národnom jazyku znieť zvláštne, môže z tohto dôvodu podnietiť u poslucháča záujem a poskytnúť tak príležitosť na katechézu (LA 43)
  • liturgický preklad, ktorý berie náležite do úvahy autoritu a integritu originálneho textu, prispieva k vývoju sakrálneho národného jazyka, v ktorom slová, syntax a gramatika majú byť vlastné Božiemu kultu (LA 47)
  • v preklade sa má zachovať osobitný charakter rímskeho obradu, ktorý dokáže skutočnosti vyjadriť stručne a výstižne (LA 57)
 
Keďže sa zároveň vyžaduje aj stabilita textu, osobitne hlavných častí omše, ktoré si ľud už zapamätal, je možné ich meniť len z vážnych dôvodov. Prijali sme preto zásadu, že časti ľudu sa zmenia len v prípade, že výrazne odporujú súčasným požiadavkám (dogmaticky nepresné vyjadrenie, vynechania, prídavky, parafrázovanie a pod.)
 

Ďalšie všeobecné zásady aplikované v obnovenom znení:

  • inverzný slovosled v ustálených výrazoch – „Duch Svätý“, „I s duchom tvojím“ – sa zachováva.
  • ponecháva sa preklad „fratres“ ako „bratia a sestry“, keďže nemáme v slovenčine ekvivalent, ktorý by zahrňoval mužov i ženy súčasne.
  • preklad rubrík bol na mnohých miestach upravený z dôvodu presnejšieho prekladu (viaceré rubriky boli v latinskom treťom typickom vydaní zároveň upravené)
  • v rubrikách boli, podľa možnosti, prechodníky nahradené iným vyjadrením
  • zjednocuje sa preklad „beata“ pri Panne Márii na „preblahoslavená“, keďže tak je to už zaužívané aj v iných textoch; v prípade apoštolov a iných svätých sa „beatus“ prekladá ako „svätý“ (výraz „beatus“ sa pôvodne používal v súvislosti so svätými, preto v liturgických textoch, hlavne starobylých, nachádzame napríklad „beati apostoli“, čo sa prekladá ako „svätí apoštoli“)
  • v doterajšom preklade bolo často „Domine“ preložené ako „Otče“. Tým sa chcelo zdôrazniť, že liturgické modlitby sa adresujú Bohu Otcovi (porov. R. Blatnický, Eucharistické modlitby v slovenskom misáli, 1981, s. 253). Keďže takýto postup odporuje inštrukcii Liturgiam authenticam, preklad bol upravený na „Pane“.
  • „benedico“, „benedictus“ sa doteraz prekladalo „dobrorečiť“, „zvelebený“, zvlášť pri príprave obetných darov a pred slovami premenenia (v Sanctus ostal preklad „požehnaný, ktorý prichádza...). Tak sa chcelo predísť nepochopeniu zo strany veriacich. Keď by sa napríklad pred konsekračnými slovami povedalo „požehnal (chlieb, kalich)“, každý by si predstavil to, čo dnes chápeme pod termínom „požehnať“ (akoby Ježiš urobil nad chlebom znak kríža). Preto sa použil doslovný preklad latinského bene-dicere = dobro-rečiť (porov. R. Blatnický, Eucharistické modlitby v slovenskom misáli, 1981, s. 48-52). Takýto postup nie je vhodný, lebo samotné „benedicere, benedictus“ je už prekladom z hebrejčiny. Preto sa vraciame k skoršiemu slovenskému zneniu (1969) a preklad sa upravuje na „požehnaný“, „požehnať“.