Eucharisticum mysterium

Inštrukcia Posvätnej kongregácie obradov a „Rady"
o úcte eucharistického tajomstva

EUCHARISTICUM MYSTERIUM

ÚVOD

1. Najnovšie dokumenty Cirkvi o eucharistickom tajomstve

Eucharistické tajomstvo je skutočným stredobodom posvätnej litur­gie, ba celého kresťanského života. Preto Cirkev, poučená Duchom Svätým, snaží sa ho vždy lepšie poznávať a vždy viac a viac z neho žiť. V najnovšej dobe posvätný Druhý vatikánsky koncil vyzdvihol rôz­ne významné pohľady na toto tajomstvo.

V Konštitúcii o posvätnej liturgii pripomenul niektoré veci o pova­he a význame Eucharistie[1] a ustanovil normy pre úpravu obradov obe­ty svätej omše, aby sa veriacim umožnila činná a plná účasť na slávení tohto tajomstva.[2]  Okrem toho rozšíril možnosť koncelebrácie a prijí­mania pod obojím spôsobom.[3]

V Konštitúcii o Cirkvi vyložil vnútornú súvislosť medzi Eucharistiou a tajomstvom Cirkvi.[4]  Aj v ostatných dokumentoch viackrát vyzdvi­hol význam eucharistického tajomstva v živote veriacich,[5] ako aj jeho silu osvetliť zmysel ľudskej činnosti a celej stvorenej prírody, nakoľko sa v ňom „prirodzené plody vypestované človekom premieňajú na oslávené Telo a Krv"[6].

Cestu k týmto početným výrokom posvätného Koncilu pripravil pá­pež Pius XII. hlavne encyklikou Mediator Dei.[7] Najvyšší Veľkňaz Pa­vol VI. v encyklike Mystérium Fidei[8] pripomenul význam niektorých častí náuky o Eucharistii, zvlášť o skutočnej prítomnosti Krista a o povinnej úcte voči tejto sviatosti aj mimo svätej omše.

2. Nevyhnutnosť celkového pohľadu na náuku týchto dokumentov

Na základe týchto dokumentov sa v najnovších časoch všade v Cirk­vi dôkladnejšie skúmajú niektoré prvky tradičnej náuky o tomto ta­jomstve a s novým zanietením sa predkladajú zbožnosti veriacich, pri­čom spolupôsobia štúdie a iniciatívy rozličného druhu, najmä na poli liturgie a Svätého písma.

Preto je potrebné vyvodiť z celej náuky týchto dokumentov praktic­ké normy, ktorými by sa poukázalo na to, ako sa má veriaci ľud sprá­vať k tomuto tajomstvu, aby dosiahol to poznanie a tú svätosť, ktoré predložil Cirkvi Koncil.

Zvlášť je dôležité, aby eucharistické tajomstvo, plne videné z rôz­nych hľadísk, zažiarilo v očiach veriacich patričným jasom a aby sa vzťahy, ktoré podľa učenia Cirkvi objektívne jestvujú medzi jednotli­vými prvkami tohto tajomstva, prejavili v živote a myslení veriacich.

3. Najdôležitejšie časti náuky z týchto dokumentov.

Spomedzi zásad týkajúcich sa tejto náuky, ktoré sú v spomínaných dokumentoch Cirkvi o eucharistickom tajomstve, bude osožné zazna­menať tie, ktoré vplývajú na postoj veriacich voči tomuto tajomstvu, a preto sú bezprostredne cieľom tejto Inštrukcie.

a) „Syn Boží, v ľudskej prirodzenosti, ktorú vzal na seba, svojou smrťou a svojím vzkriesením premohol smrť, vykúpil človeka a pre­tvoril ho na nové stvorenie (porov. Gal 6, 15; 2 Kor 5, 17). Tým totiž, že udelil svojho Ducha, zo svojich bratov povolaných zo všetkých ná­rodov tajomne vytvoril akoby svoje Telo. V tomto Tele sa vlieva Kris­tov život veriacim, ktorí sa sviatosťami spájajú tajomným, ale skutoč­ným spôsobom s umučeným a osláveným Kristom".[9]

Preto „náš Spasiteľ pri Poslednej večeri v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a krvi, aby ňou v priebehu vekov neprestajne pokračoval v obete kríža, kým on sám nepríde, a aby zveril Cirkvi, svojej milovanej Neveste, pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania - tajomstvo viery, znak jednoty, puto lásky, veľkonočnú hostinu, pri ktorej prijímame Krista, duša sa napĺňa mi­losťou a dostávame závdavok budúcej slávy".[10]

Na základe tohto je svätá omša, čiže Pánova večera, súčasne a ne­oddeliteľne:

• obeta, v ktorej pretrváva obeta Kríža,
• pamiatka smrti a zmŕtvychvstania Pána, ktorý povedal: „Toto robte na moju pamiatku" (Lk 22, 19),
• posvätná hostina, na ktorej prijímaním Pánovho tela a krvi má Boží ľud účasť na

ovocí veľkonočnej obete, obnovuje novú zmluvu, ktorú Boh s ľuďmi raz navždy uzavrel v Kristovej krvi, a vo viere a nádeji predobrazuje a predchádza eschatologickú hostinu v Otco­vom kráľovstve, a tak ohlasuje Pánovu smrť, „kým nepríde".[11]

b) V omši teda obeta a posvätná hostina tak veľmi prináležia k tomu istému tajomstvu, že jedno s druhým celkom úzko súvisí.

Lebo Pán sa v samej obete omše obetuje vtedy, keď „sviatostne za­čína byť prítomný ako duchovný pokrm veriacich pod spôsobmi chle­ba a vína".[12] A na to zveril Kristus Cirkvi túto obetu, aby veriaci mali na nej účasť aj duchovne, a to vierou a láskou, aj sviatostne, a to svä­tým prijímaním pri posvätnej hostine. Účasť na Pánovej večeri je vždy zjednotením sa s Kristom, ktorý sa obetuje za nás Otcovi.[13]

c)         Slávenie Eucharistie, ktoré sa deje vo svätej omši, nie je len úkonom Krista, ale aj Cirkvi. V nej totiž Kristus v priebehu vekov neprestajne pokračuje nekrvavým spôsobom v obete prinesenej na kríži[14] a službou kňazov seba samého obetuje Otcovi za spásu sveta.[15] Cirkev však, Kristova nevesta a služobnica, spolu s ním koná úlohu kňaza, i obetného daru, obetuje ho Otcovi a s ním aj seba samu.[16]

Takto Cirkev, zvlášť vo veľkej eucharistickej modlitbe, spolu s Kris­tom vzdáva vďaky Otcovi v Duchu Svätom za všetky dobrodenia, kto­ré udelil ľuďom vo stvorení a ešte vznešenejším spôsobom vo veľko­nočnom tajomstve, a prosí ho o príchod jeho kráľovstva.

d)         Preto žiadna svätá omša, ako ani iná liturgická akcia, nie je čisté súkromnou činnosťou, ale je to slávenie Cirkvi, ako spoločenstva utvoreného z rozličných stupňov a úradov, v ktorej jednotlivci konajú podľa vlastného stupňa a vlastného úradu.[17]

e)         Slávenie Eucharistie v obete svätej omše je v skutočnosti počiat­kom i cieľom úcty, ktorá sa Sviatosti oltárnej preukazuje aj mimo om­še. Posvätné spôsoby sa z nej nielen odvodzujú, ale sa po nej aj ucho­vávajú najmä preto, aby sa veriaci, čo sa nemôžu zúčastniť na svätej omši, zbožným svätým prijímaním mohli spojiť s Kristom a jeho obe­tou, ktorá sa slávi vo svätej omši.[18]

A tak eucharistická obeta je zdrojom a vrcholom všetkej úcty Cirkvi a celého kresťanského života.[19] Veriaci sa vtedy plnšie zúčastňujú na obete vďakyvzdania, zmierenia, prosby a chvály, keď nielen obetujú Otcovi z celého srdca obetný dar a v ňom spolu s kňazom seba samých, ale keď tento obetný dar aj vo sviatosti prijímajú.

f)         Niet pochybností o tom, „že všetci veriaci preukazujú aj tejto sviatosti úctu poklony, ktorá je v katolíckej Cirkvi pevne zakotvená a patrí iba Bohu. Táto sviatosť nemá byť menej uctievaná len preto, že ju Kristus ustanovil na prijímanie".[20] Veď aj vo sviatosti, ktorá sa uchováva, treba uctievať jeho samého,[21] lebo je v nej prítomný pod­statne, a to na základe tej premeny chleba a vína, ktorá sa podľa Tri­dentského koncilu[22] celkom vhodne nazýva prepodstatnenie.

g)         Eucharistické tajomstvo treba vidieť v celej jeho šírke: tak v sa­mom slávení svätej omše, ako aj v úcte posvätných spôsobov, ktoré sa uchovávajú po svätej omši, aby sa predĺžilo pôsobenie milosti ply­núcej z obety.[23]

Z týchto princípov sa musia vyvodiť pravidlá pre praktické usporia­danie úcty voči tejto Sviatosti, ktorá jej prináleží aj po svätej omši a rovnako aj pravidlá pre jej zosúladenie so slávením obety svätej om­še v duchu predpisov Druhého vatikánskeho koncilu a iných doku­mentov Svätej Stolice o tejto otázke.[24]

4. Všeobecné zdôvodnenie tejto Inštrukcie

Preto pápež Pavol VI. poveril Radu na uskutočnenie Konštitúcie o posvätnej liturgii, aby pripravila osobitnú Inštrukciu, v ktorej sa zverejnia praktické pravidlá o týchto otázkach užitočné súčasným po­merom.

Tieto pravidlá nemajú za cieľ podať iba všeobecné zásady, ktoré sa majú veriacim vysvetliť v katechéze o eucharistickom tajomstve, ale urobiť zrozumiteľnejšími znaky, pod ktorými sa Eucharistia ako pa­miatka Pána slávi a ako trvajúca sviatosť v Cirkvi uctieva. Hoci toto tajomstvo vyniká a je jedinečné v tom, že je v ňom prí­tomný sám pôvodca svätosti, predsa s ostatnými sviatosťami má spoločné to, že je symbolom posvätnej skutočnosti a viditeľným znakom neviditeľnej milosti.[25] A tým istejšie a účinnejšie prenikne do myslí a života veriacich, čím vhodnejšie a jasnejšie budú znaky, pod ktorý­mi sa slávi a uctieva.[26]

PRVÁ ČASŤ

VŠEOBECNÉ ZÁSADY, KTORÉ TREBA BRAŤ DO ÚVAHY
ZVLÁŠŤ PRI POUČOVANÍ VERIACICH
O EUCHARISTICKOM TAJOMSTVE

5. Požadované predpoklady u kňazov, ktorí majú poučovať o tomto tajomstve

Aby eucharistické tajomstvo preniklo do mysle a života veriacich, je potrebná vhodná katechéza.

Duchovní pastieri, aby ju vedeli správne podávať, nemajú mať pred očami iba celé učenie viery, ako je v dokumentoch učiteľského úradu o tejto veci, ale majú srdcom i životom hlbšie vniknúť do ducha Cirkvi o tejto veci.[27] Až vtedy budú môcť ľahko rozhodnúť, ktorý aspekt toh­to tajomstva v konkrétnom prípade najlepšie zodpovedá veriacim.

Okrem úprav v bode 3 treba si osobitne všimnúť - okrem iného - aj to, čo nasleduje.

6. Eucharistické tajomstvo ako stredobod celého života Cirkvi

Katechéza o eucharistickom tajomstve má smerovať k tomu, aby veriacim zdôraznila, že slávenie Eucharistie je skutočným stredobo­dom celého kresťanského života, a to tak pre celú Cirkev ako aj pre jej miestne zhromaždenie. Lebo „ostatné sviatosti, ako aj všetky cirkevné služby a apoštolské diela súvisia so svätou Eucharistiou a na ňu sú zamerané. V najsvätejšej Eucharistii je totiž všetko duchovné dobro Cirkvi, to jest sám Kristus, náš veľkonočný Baránok a živý chlieb, ktorý skrze svoje telo, Duchom Svätým oživené a oživujúce, dáva život ľuďom, a tak ich pozýva a podnecuje, aby spolu s ním obe­tovali seba samých, svoje práce a všetky stvorené veci".[28]

Účasť na božskom živote a jednota Božieho ľudu, ktoré robia Cir­kev Cirkvou, sa v Eucharistii vhodne naznačuje a obdivuhodne usku­točňuje.[29] V nej vrcholí tak činnosť, ktorou Boh posväcuje svet v Kris­tovi, ako i úcta, ktorú prejavujú ľudia Kristovi a skrze neho Otcovi v Duchu Svätom.[30] Jej slávenie „vo zvrchovanej miere prispieva k to­mu, aby veriaci svojím životom vyjadrovali a iným odhaľovali tajom­stvo Krista a skutočnú povahu pravej Cirkvi".[31]

7. Eucharistické tajomstvo ako stredobod miestnej cirkvi

Eucharistiou „Cirkev stále žije a vzrastá. Táto Kristova Cirkev sku­točne jestvuje vo všetkých zákonitých miestnych zhromaždeniach ve­riacich, ktoré sa tiež nazývajú v Novom zákone cirkvami, pokiaľ sa pridŕžajú svojich pastierov, lebo oni sú na svojom mieste novým ľu­dom, ktorý povolal Boh v Duchu Svätom a vo všetkej istote (porov. 1Sol 1, 5). V miestnych cirkvách sa hlásaním Kristovho evanjelia zos­kupujú veriaci a slávi sa tajomstvo Pánovej večere, aby sa Pánovým telom a jeho krvou úzko stmelila celá bratská pospolitosť.[32] V každom zhromaždení okolo oltára, pri biskupských Božích službách[33] alebo pod vedením kňaza, ktorý zastupuje biskupa,[34] sa symbolicky preja­vuje tá láska a „jednota tajomného tela, bez ktorej nemožno byť spasený".[35] V týchto spoločenstvách, i keď sú neraz maličké a chudobné alebo roztratené, je prítomný Kristus, ktorého mocou sa združuje jedna, svätá, katolícka a apoštolská Cirkev. Veď „účasť na Kristovom tele a jeho krvi spôsobuje, že sa stávame tým, čo prijímame".[36],[37]

8. Eucharistické tajomstvo a jednota kresťanov

Kňazi majú okrem tých častí, ktoré sa týkajú cirkevného spoločenstva a jednotlivých veriacich, pozorne sledovať aj tú časť učenia, v ktorej sa objasňuje, že pamiatkou Pánovou, ak je slávená podľa jeho vôle, sa naznačuje a vytvára jednota všetkých, čo v neho veria.[38]

V duchu Dekrétu o ekumenizme[39] Druhého vatikánskeho koncilu treba viesť veriacich k správnemu oceneniu hodnôt nachádzajúcich sa v eucharistickej tradícii, podľa ktorej slávia Pánovu večeru bratia  iných kresťanských vyznaní. Tým, že „si pri svätej večeri pripomínajú smrť a vzkriesenie Pána, vyznávajú, že spoločenstvo s Kristom zname­ná život a očakávajú jeho slávny príchod".[40] Tí, čo si zachovali svia­tosť kňazstva slávením Eucharistie, „zjednotení s biskupom majú prístup k Bohu Otcovi skrze Syna, vtelené Slovo, ktorý trpel a bol oslávený, zostúpením Ducha Svätého dosahujú spoločenstvo s naj­svätejšou Trojicou, a stávajú sa „účastnými na Božej prirodzenosti" (2 Pt 1, 4). A tak slávením Pánovej Eucharistie v týchto jednotlivých cirkvách sa buduje a vzrastá Božia Cirkev a koncelebráciou sa preja­vuje ich spoločenstvo".[41]

Najmä pri slávení tajomstva jednoty je za potreby, aby sa všetkých kresťanov dotkla bolesť z rozdelení, ktoré ich navzájom oddeľujú. Preto nech vysielajú modlitby k Bohu, aby Kristovi učeníci čoraz hlbšie chápali tajomstvo Eucharistie podľa jeho skutočného zamera­nia a slávili ho vždy tak, aby sa stali účastnými na Kristovom tele, a tak utvárali jedno telo (pórov. 1 Kor 10, 17) „spojené tými zväzkami, ktorými ho chcel mať sám utvorené".[42]

9. Rozličné spôsoby Kristovej prítomnosti

Aby veriaci mohli hlbšie vniknúť do eucharistického tajomstva, tre­ba im vysvetliť hlavné spôsoby, ktorými je Pán prítomný vo svojej Cirkvi pri liturgických sláveniach.[43] Vždy je prítomný v zhromaždení veriacich, zídených v jeho mene (porov. Mt 18, 20). Prítomný je aj vo svojom slove, lebo on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo.

V eucharistickej obete je prítomný, keď v osobe služobníka „sa te­raz prostredníctvom kňazov obetuje ten istý, čo kedysi obetoval seba samého na kríži[44], ako aj, a to predovšetkým, pod eucharistickými spôsobmi.[45] V tejto Sviatosti totiž je jedinečným spôsobom prítomný celý a úplný Kristus, Boh i človek, podstatne a nepretržite. Táto Kris­tova prítomnosť pod Spôsobmi „sa nazýva skutočnou nie preto, akoby ostatné spôsoby jeho prítomnosti neboli reálne, ale vo vynikajúcom zmysle".[46]

10. Vzťah medzi liturgiou slova a liturgiou Eucharistie

Kňazi „nech starostlivo poučujú veriacich o tom, že majú mať účasť na celej svätej omši", nech im vysvetlia vzťah, ktorý je medzi liturgiou slova a slávením Pánovej večere, aby tak jasne pochopili, že obe tvo­ria jediný bohoslužobný úkon.[47] „Kázanie Božieho slova je požiadav­kou samého vysluhovania sviatostí, keďže ide o tajomstvá viery, ktorú to slovo vzbudzuje a živí".[48] To platí predovšetkým o slávení svätej omše, v ktorej liturgia slova má za cieľ osobitným spôsobom vytvárať úzky vzťah medzi ohlasovaním a počúvaním Božieho slova a eucharistickým tajomstvom.[49]

Veriaci počúvaním Božieho slova majú prísť k poznaniu, že zázrač­né Božie skutky, ktoré sa im ohlasujú, dosahujú svoj vrchol vo veľkonočnom tajomstve, ktorého pamiatka sa sviatostne slávi vo svätej omši. Veriaci sa počúvaním a pokrmom Božieho slova privádzajú vo vďakyvzdávaní k plodnejšej účasti na tajomstvách spásy. Takto sa Cirkev nasycuje chlebom života zo stola Božieho slova a Kristovho tela.[50]

11. Všeobecné a služobné kňazstvo pri slávení Eucharistie

Vlastná a činná účasť spoločenstva bude tým uvedomelejšia a plodnejšia, čím jasnejšie veriaci spoznajú miesto, ktoré im v liturgickom zhromaždení patrí a úlohy, ktoré majú v eucharistickom slávení vyko­návať.[51]

V katechézach sa má vysvetliť učenie o kráľovskom kňazstve, na ktoré sú veriaci vysvätení preporodením a pomazaním Ducha Sväté­ho.[52]

Ďalej treba vysvetliť úlohu kňazstva z povolania pri slávení Eucha­ristie, ktoré sa od všeobecného kňazstva veriacich líši nielen stupňom, ale podstatne,[53] a tie úlohy, ktoré vykonávajú iní, poverení nejakou službou.[54]

12. Aktívna účasť na svätej omši

Treba teda vysvetliť, že všetci, čo sa zhromažďujú na Eucharistiu, sú tým svätým ľudom, ktorý má účasť na posvätnom úkone spolu s tými, čo vykonávajú osobitné liturgické úlohy. No iba kňaz, nakoľko zastupuje Krista, premieňa chlieb a víno. Úkon veriacich na Eucharistii spočíva v tomto: pripomínajú si umučenie, zmŕtvychvstanie a oslá­venie Pána a vzdávajú Bohu vďaky, prinášajú nepoškvrnenú obetu, a to nielen rukami kňaza, ale aj spolu s ním, a prijímaním Pánovho tela uskutočňuje sa ich spoločenstvo s Bohom i medzi sebou, k čomu má vlastne účasť na obete svätej omše viesť.[55] A tak sa veriaci doko­nalejšie zúčastňujú na svätej omši, ak - riadne pripravení - v samej omši prijímajú sviatostne Kristovo telo, čím zachovajú aj jeho slová: „Vezmite a jedzte."[56]

Hoci sa táto obeta - ako aj samo Kristovo umučenie - obetuje za mnohých, „účinkuje iba v tých, čo sa vierou a láskou spájajú s Kristo­vým umučením... A osoží im viac alebo menej podľa stupňa ich zbož­nosti".[57]

Toto všetko treba veriacim vysvetliť, tak, aby sa aktívne zúčastňo­vali na svätej omši srdcom aj vonkajšími úkonmi, a to podľa zásad stanovených v Konštitúcii o posvätnej liturgii,[58] ktoré sú širšie rozve­dené v inštrukcii Inter Oecumenici z 26. septembra 1964, v inštrukcii Musicam sacram z 5. marca 1967.[59] a v inštrukcii Tres abhinc zo 4. mája 1967.

13. Účinky slávenia Eucharistie v každodennom živote veriacich

Veriaci majú v živote zachovávať to, čo vierou sviatostne prijali pri slávení Eucharistie. Majú sa usilovať prežívať celý svoj život s rados­ťou v sile tohto nebeského Chleba, majúc účasť na Pánovej smrti a zmŕtvychvstaní. Každý, kto sa zúčastnil na svätej omši, nech je „ochotný konať dobré skutky, páčiť sa Bohu a správne žiť, pomáhať Cirkvi, konať, čo sa naučil, a napredovať v zbožnosti".[60] Má sa usilovať napĺňať svet kresťanským duchom a byť „vo všetkom uprostred ľudskej spoločnosti“ Kristovým svedkom.[61]       

„Alebo nebolo by vôbec možné budovať kresťanské spoločenstvo, keby ono nemalo svoje korene a svoj stredobod v slávení najsvätejšej Eucharistie. Tu má teda mať svoj začiatok každá výchovná snaha smerujúca k formovaniu ducha spoločenstva.“[62]

14. Katechéza o svätej omši pre deti

Všetci, čo majú na starosti náboženskú výchovu detí, hlavne rodičia, farár a    vychovávatelia, majú pri ich postupnom uvádzaní[63] do tajomstiev spásy venovať patričnú pozornosť katechéze o svätej omši. Katechéza o Eucharistii, primeraná veku a chápaniu detí, má prostredníctvom dôležitých obradov a modlitieb priblížiť význam svätej omše, a to aj vzhľadom na účasť na živote Cirkvi.

Toto všetko treba mať na zreteli, keď ide o prípravu detí na prvé sväté prijímanie, aby sa ono skutočne javilo ako plné začlenenie do Kristovho tela.[64]

15. Katechéza o svätej omši má vychádzať z obradov a modlitieb

Všeobecný Tridentský koncil predpisuje duchovným pastierom, aby často „osobne alebo pomocou iných vykladali jednotlivé omšové texty a okrem iného, aby vysvetlili niečo z tajomstva tejto najsvätejšej obety.“[65]

Majú teda veriacich viesť k plnému chápaniu tohto tajomstva vhodnou katechézou, ktorá má vychádzať z tajomstiev liturgického roku a z obradov i modlitieb používaných pri slávení. Majú objasňovať ich zmysel, najmä veľkej eucharistickej modlitby, a privádzať k hlbokému chápaniu tajomstva, ktoré sa v obradoch naznačuje a us­kutočňuje.

DRUHÁ ČASŤ

SLÁVENIE PÁNOVEJ PAMIATKY
I. VŠEOBECNÉ ZÁSADY PRE SLÁVENIE PÁNOVEJ PAMIATKY
V SPOLOČENSTVE VERIACICH

16. Slávenie ako prejav jednoty spoločenstva

Pretože krst spôsobuje, že „už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy" ale v Kristovi Ježišovi sme všetci jeden (pórov. Gal 3, 28), povahu Cirkvi najlepšie vyjadruje to zhromažde­nie, v ktorom sa nachádzajú veriaci rozličného stavu, veku a povola­nia.

Jednota spoločenstva, ktorá vychádza z jedného chleba, na ktorom majú účasť všetci (porov. 1 Kor 10,17), je hierarchicky usporiadaná, a preto sa žiada, aby „pri liturgických sláveniach každý, tak vysluhovateľ ako aj veriaci, pri plnení svojej úlohy konal len to a všetko to, čo mu z povahy vecí a podľa liturgických noriem prináleží.“[66]

Táto jednota sa príkladne a krásne javí „v plnej a aktívnej účasti všetkého svätého Božieho ľudu... na tej istej Eucharistii, na spoločnej modlitbe, pri tom istom oltári, ktorému predsedá biskup obklopený svojimi kňazmi a posluhujúcimi.[67]

17. Nerozptyľovať a netrieštiť spoločenstvo veriacich

Pri liturgických sláveniach treba dbať na to, aby sa spoločenstvo ve­riacich nerozptyľovalo a aby jeho pozornosť nerušili iné veci. Preto sa treba vyhýbať tomu, že by sa v tom istom kostole súčasne konali dve liturgické akcie, ktoré by pozornosť veriacich odvádzali na rozlič­né veci.

Vzťahuje sa to predovšetkým na slávenie Eucharistie. Keď sa slúži svätá omša pre farské spoločenstvo v nedele a prikázané sviatky, treba sa starostlivo vyhýbať rozptýleniu, ktoré so sebou prináša súčasné slá­venie viacerých omší v tom istom kostole.

To treba dodržať, nakoľko sa len dá, aj v iné dni. Najlepší spôsob, ako to dosiahnuť, je podľa platných predpisov koncelebrácia tých kňa­zov, čo chcú v tom istom čase slúžiť svätú omšu.[68]

Treba sa vyhýbať aj tomu, aby sa v tom istom kostole, v ktorom sa slávi svätá omša podľa bohoslužobného poriadku za ľud, súčasne slá­vilo ofícium v chóre alebo spoločne, alebo aby bola kázeň, alebo sa vysluhovala sviatosť krstu alebo manželstva.

18. Starostlivosť o zmysel pre všeobecné a miestne spoločenstvo

Pri slávení Eucharistie sa má dbať na zmysel pre spoločenstvo, aby sa každý cítil spojený s bratmi v spoločenstve Cirkvi, a to tak miestnej, ako aj všeobecnej, ba v istom zmysle so všetkými ľuďmi. Vo svätej omši sa totiž Kristus obetuje za spásu celého sveta. Zhromaždenie ve­riacich takto predobrazuje a naznačuje jednotu ľudského pokolenia v Kristovi ako v Hlave.[69]

19. Zapojenie cudzích do miestneho slávenia Eucharistie

Veriaci, ktorí sa zúčastňujú na slávení Eucharistie mimo svojej far­nosti, majú sa doňho zapájať takým spôsobom, ako ju slávi tamojšie spoločenstvo.

Nech sa duchovní pastieri postarajú o veriacich, ktorí prišli z iných krajov, a nech im vhodnými prostriedkami pomáhajú, aby sa vedeli zapojiť do miestneho spoločenstva. Treba sa o to starať najmä vo far­nostiach vo veľkých mestách, kde sa počas dovoleniek schádza väčší počet veriacich.

Tam, kde sa vo väčšom počte nachádzajú cudzinci inej reči alebo veriaci žijúci mimo svojej vlasti, duchovní pastieri sa majú postarať, aby aspoň občas mali príležitosť zúčastniť sa na omši slávenej podľa ich zvykov. „Treba sa postarať aj o to, aby veriaci vedeli aj po latinsky spoločne recitovať alebo spievať stále časti omšového poriadku, ktoré sa ich týkajú."[70]

20. Starostlivosť o vykonávanie úloh v liturgii

Aby bol priebeh slávenia liturgie správny a aby sa účasť veriacich prehĺbila, nech každý, kto koná nejakú liturgickú službu, nevykonáva ju len presne podľa liturgických predpisov, ale celým svojím správa­ním súčasne približuje veriacim aj zmysel posvätných vecí.

Ľud má právo, aby sa mu na svätej omši hlásalo a vysvetľovalo Bo­žie slovo, aby sa ním živil. Preto kňazi majú mať nielen homíliu, keď je predpísaná alebo vhodná, ale majú sa usilovať, aby to, čo sami ale­bo iní prednášajú v rámci svojej liturgickej služby, prednášali alebo spievali zreteľne, žeby veriaci jasne vnímali slová a chápali ich zmysel, ba dokonca sa spontánne zapájali a odpovedali.[71] Preto všetci, čo ma­jú konať liturgickú službu, majú sa na ňu vhodne pripraviť, najmä v seminároch a rehoľných domoch.

21. Omšový kánon

a) Aj v nekoncelebrovaných omšiach za účasti ľudu môže kňaz prednášať kánon nahlas. Pri spievaných omšiach môže spievať tie časti kánonu, ktoré sa podľa obradu pri koncelebrovanej omši, v zmysle inštrukcie Tres abhinc annos zo 4. mája 1967, b. 10, môžu spievať.

b) Pri tlači konsekračných slov treba zachovať tradičný zvyk vytla­čiť ich odlišným typom písma od ostatného textu, aby boli viditeľnej­šie.

22. Prenášanie svätej omše rozhlasom a televíziou

Tam, kde sa v zmysle článku 20 Konštitúcie o posvätnej liturgii prenáša svätá omša pomocou rozhlasu a televízie, miestni ordinári majú dbať na to, aby sa tým nerušila zbožnosť a pozornosť prítomných veriacich. A slávenie má byť také dôstojné a príkladné, aby bolo vzorom pre slávenia posvätného tajomstva podľa predpisov liturgickej obnovy.[72]    

23. Fotografovanie počas eucharistickej slávnosti

Treba dbať aj na to, aby fotografovanie nenarušovalo liturgické slá­venia, najmä svätú omšu. Kde je to však odôvodnené, tam sa má fo­tografovať veľmi diskrétne a podľa pokynov miestneho ordinára.

24. Význam priestoru kostola pre dôstojné slávenie svätej omše

„Dom modlitby, v ktorom sa slávi a uschováva najsvätejšia Eucharistia, v ktorom sa zhromažďujú veriaci a v ktorom sa na ich pomoc a útechu uctieva prítomný Syn Boží, náš Spasiteľ, obetovaný za nás na obetnom oltári, má sa skvieť čistotou a má byť vhodný na modlitbu a posvätné slávenia."[73]

Duchovní správcovia si majú uvedomovať, že vhodne upravené bo­hoslužobné miesto veľmi prispieva k dôstojnému sláveniu a k činnej účasti veriacich.

Preto sa majú uviesť do praxe predpisy a zásady inštrukcie Inter Oecumenici (bb. 90-99) o stavbe kostolov a ich úprave pre liturgické slá­venia, o stavbe a ozdobovaní oltárov, o vhodnom umiestnení sedadiel pre kňaza a prisluhujúcich, o vlastnom mieste na prednes posvätných čítaní, o vymedzení miesta pre veriacich a pre zbor spevákov.

Predovšetkým hlavný oltár má byť umiestený a postavený tak, aby sa vždy javil ako znak samého Krista, ako miesto, na ktorom sa usku­točňujú sväté tajomstvá, a ako centrum zhromaždenia veriacich, kto­rému prináleží najväčšia úcta. Treba dávať pozor, aby sa pri úprave kostolov neodstránili poklady posvätného umenia. Ak ich však predsa treba premiestniť kvôli litur­gickej obnove na základe úsudku ordinára a podľa posúdenia odbor­níkov i so súhlasom, ak treba, tých, ktorých sa to týka, potom sa to má robiť rozumne a tak, aby sa dôstojne a primerane ich hodnote umiestnili na nových miestach.

Ďalej musia duchovní pastieri pamätať na to, že aj látka a forma posvätných rúch, pri ktorých treba mať „na zreteli skôr vznešenú krá­su než číru okázalosť",[74] veľmi prispievajú k dôstojnosti liturgických slávení.

II. SLÁVENIA V NEDELE A VO VŠEDNÉ DNI

25. Slávenie Eucharistie v nedeľu

Vždy keď sa schádza spoločenstvo veriacich na slávenie Eucharis­tie, zvestujú Pánovu smrť a zmŕtvychvstanie v nádeji jeho slávneho príchodu. To najviac prejavuje zhromaždenie veriacich v nedeľu, čiže v ten deň týždňa, keď Pán vstal z mŕtvych a keď sa na základe apoštol­skej tradície osobitným spôsobom slávi v Eucharistii veľkonočné ta­jomstvo.[75]

Aby veriaci ochotne zachovávali prikázanie o svätení nedele a chá­pali, prečo ich Cirkev zvoláva každú nedeľu na slávenie Eucharistie, treba im hneď od začiatku kresťanskej náuky objasňovať a zdôrazňo­vať nedeľu ako prvotný sviatočný deň,[76] v ktorom sa zhromažďujú, aby počúvali Božie slovo a mali účasť na veľkonočnom tajomstve.

Treba podporovať aj podujatia smerujúce k tomu, aby sa nedeľa „stala dňom radosti a odpočinku od práce".[77]

26. Nedeľné slávenie s biskupom a vo farnosti

Zmysel pre cirkevné spoločenstvo, ktorý sa osobitne posilňuje a vy­jadruje v spoločnom slávení svätej omše v nedeľu, treba zveľadiť slá­vením Eucharistie biskupom v katedrálnom kostole, ako aj vo far­skom zhromaždení, kde biskupa zastupuje duchovný pastier.[78]

Pri nedeľných a sviatočných sláveniach treba podporovať aktívnu účasť všetkého ľudu, ktorá sa javí v speve, ba žiada sa nakoľko je to možné, aby spievané omše mali prednosť.[79]

Najmä v nedele a sviatky treba bohoslužby v iných kostoloch a ka­plnkách zosúladiť s bohoslužbami vo farskom kostole, aby napomáha­li pastoráciu vo farnosti. Dokonca je lepšie, ak sa malé nekňazské a iné im podobné spoločenstvá, najmä tie, čo napomáhajú pastoráciu vo farnosti, v týchto dňoch zúčastňujú na svätej omši vo farskom kos­tole.

Pokiaľ ide o čas a počet svätých omší vo farnosti, treba mať na zre­teli úžitok farského spoločenstva. Počet svätých omší sa nemá tak roz­množiť, aby tým utrpela na účinnosti pastoračná práca. Stalo by sa to napríklad vtedy, keby sa pri väčšom počte omší zhromažďoval na jed­notlivých omšiach iba malý počet veriacich do kostolov, ktoré sú schopné pojať omnoho väčší počet, alebo ak by z tohto dôvodu kňazi boli zaťažení prácou tak, že by len s veľkou námahou mohli plniť svoju službu.

27. Svätá omša pre osobitné skupiny

Aby sa v nedele a sviatky jednota farského spoločenstva prejavova­la na slávení Eucharistie, sväté omše pre osobitné skupiny, ako sú spolky, ak sa dá, treba konať vo všedné dni. Ak sa nedajú preložiť na dni v týždni, treba sa postarať, aby sa zachovala jednota farského spo­ločenstva tým, že sa tieto osobitné skupiny začlenia do farského sláve­nia.

28. Slávenie svätých omší v predvečer nedele a sviatku

Kde bolo na základe povolenia Svätej Stolice dovolené zadosť uro­biť príkazu účasti na svätej omši v nedeľu už v sobotu večer, majú kňa­zi starostlivo vysvetliť veriacim význam tohto povolenia a postarať sa, aby sa tak nejakým spôsobom nezastrel zmysel nedele. Toto dovole­nie sleduje umožniť veriacim v dnešných životných okolnostiach ľah­šie osláviť deň Pánovho zmŕtvychvstania.

Tieto sväté omše možno sláviť iba v sobotu večer a to v čase stano­venom miestnym ordinárom. Iné, tomu sa protiviace povolenia a zvy­ky, sa rušia.

V týchto prípadoch treba slúžiť svätú omšu z nedele, ako ju určuje kalendár, pričom musí byť homília a modlitby veriacich.

To platí aj o svätej omši, ktorá je z toho istého dôvodu povolená v predvečer prikázaného sviatku.

Večerná svätá omša pred Svätodušnou nedeľou je dnešná omša vi­gílie s Krédom. Rovnako aj večerná svätá omša pred Narodením Pána je omša vigílie, slávnostne slúžená v bielej farbe s Alelujou a vianoč­nou prefáciou. Večernú omšu Nedele vzkriesenia Pána nemožno za­čať po svitaní a vôbec nie pred západom slnka. Táto svätá omša je vždy omšou Veľkonočnej vigílie, ktorá sa má pre svoj osobitný vý­znam v liturgickom roku, ako aj v živote kresťanov slúžiť spolu s ob­radmi Svätej noci, ako to predpisujú obrady vigílie.

Veriaci, ktorí takýmto spôsobom začínajú sláviť nedeľu alebo pri­kázaný sviatok už večer predošlého dňa, môžu pristúpiť k svätému pri­jímaniu, hoci ráno už prijímali. Tí, čo už „prijímali pri omši Veľko­nočnej vigílie a polnočnej omše Narodenia Pána, znova môžu pristú­piť k svätému prijímaniu pri druhej veľkonočnej omši a pri jednej z omší, ktoré sa slávia v deň Narodenia Pána".[80] Takisto „veriaci, kto­rí na Zelený štvrtok prijímali pri omši svätenia olejov, znova môžu prijímať pri večernej svätej omši toho istého dňa" v zmysle inštrukcie Tres abhinc annos zo 4. mája 1967, b. 14. 29.

29. Sväté omše vo všedné dni

Veriacich treba povzbudzovať, aby sa vo všedné dni často, ba denne zúčastňovali na svätej omši.

Zvlášť treba to odporúčať v tie dni, ktoré sa slávia osobitným spôso­bom, najmä v Adventnom a Pôstnom období, ako aj na menšie sviat­ky Pána, v niektoré sviatky Panny Márie a svätých, ktorí sa tešia zvláštnej úcte vo všeobecnej alebo miestnej cirkvi.

30. Sväté omše pri náboženských oslavách

Veľmi sa odporúča, aby sa zhromaždenia alebo kongresy, ktoré sa konajú pre rozvoj náboženského života alebo apoštolátu alebo napo­máhajú vyučovanie náboženstva, ako aj cvičenia rôznych druhov, usporiadali tak, žeby vyvrcholili v slávení Eucharistie.

III. PRIJÍMANIE VERIACICH

31. Prijímanie veriacich vo svätej omši

Svätým prijímaním sa veriaci dokonalejšie zúčastňujú na slávení Eucharistie. Veľmi sa odporúča, aby ju veriaci prijímali spravidla v samej svätej omši, a to vtedy, keď to obrad slávenia predpisuje, čiže hneď po prijímaní celebrujúceho kňaza.[81]

Aby sa prijímanie aj navonok lepšie javilo ako účasť na obete, ktorá sa práve slávi, treba sa postarať o to, aby veriaci mohli prijímať z hostií konsekrovaných v tej istej svätej omši.[82]

Prijímanie má rozdávať predovšetkým kňaz, ktorý slúži omšu. A nemá v nej pokračovať, kým sa neskončí prijímanie veriacich. Os­tatní kňazi alebo diakoni, ak je potrebné, majú kňazovi pomáhať.[83]

32. Prijímanie pod obidvoma spôsobmi

Plnšie zvýraznenie znaku svätého prijímania sa dosiahne prijíma­ním pod obidvoma spôsobmi. V tejto forme sa totiž (pri zachovaní zásad Tridentského koncilu,[84] podľa ktorých sa prijíma celý a úplný Kristus a pravá sviatosť pod hociktorým spôsobom) dokonalejšie pre­javuje znak eucharistickej hostiny a jasnejšie sa vyjadruje jednak vô­ľa, ktorou sa potvrdzuje nová a večná zmluva v Pánovej krvi, jednak vnútorná súvislosť medzi eucharistickou a eschatologickou hostinou v Otcovom kráľovstve (pórov. Mt 26, 27-29).

Prijímanie z kalicha, podľa úsudku biskupov a po predbežnej katechéze, povoľuje sa v nasledujúcich prípadoch, ktoré určuje už predoš­lé právo[85] alebo táto inštrukcia:

1. dospelým krstencom pri omši, ktorá sa slávi po krste; dospelým birmovancom v omši birmovania; pokrsteným, ktorých Cirkev prijíma do svojho spoločenstva;
2. novomanželom v omši ich sobáša,
3. diakonom v omši ich svätenia,
4. opátke pri omši, v ktorej dostáva žehnanie, pannám pri omši, v ktorej sa zasväcujú, pri omši skladania prvých sľubov, pri omši ob­novenia sľubov, ak sa sľuby skladajú alebo obnovujú cez omšu,
5. laickým misijným pomocníkom v omši, v ktorej dostávajú verej­né poslanie, ako aj iným, ktorí pri omši dostávajú cirkevnú misiu,
6. pri vysluhovaní viatika chorému a všetkým prítomným, ak sa slá­vi omša podľa právnych ustanovení v dome chorého,
7. diakonovi, subdiakonovi a prisluhujúcim, ktorí konajú svoju službu pri pontifikálnej alebo slávnostnej omši,
8. pri koncelebrácii:
     a)   všetkým, ktorí pri nej liturgicky prisluhujú, aj laikom, ako aj všetkým chovancom seminárov, ktorí sú prítomní,
     b)   všetkým členom inštitútov, ktorí sa rozhodli žiť podľa evanjeli­ových rád, ako aj všetkým členom iných spoločností, v ktorých sa za­sväcujú Bohu rehoľnými sľubmi, zasvätením alebo iným sľubom, v ich kostoloch a oratóriách; okrem toho všetkým, čo natrvalo bývajú v do­me takýchto inštitútov a spoločností,
9.   kňazom prítomným na veľkých slávnostiach, ak nemôžu sláviť omšu ani koncelebrovať,
10. Všetkým, čo sa zúčastňujú na duchovných cvičeniach, pri omši, ktorá sa slávi osobitne pre nich a na ktorej sa aktívne zúčastňujú; všetkým, čo sa zúčastňujú na schôdzi nejakého pastoračného zhromaždenia pri ich spoločnej omši,
11. tým, čo sú uvedení pod č. 2 a 4 pri ich jubilejných omšiach,
12. krstnému otcovi, krstnej matke, rodičom a manželom, ako aj laickým katechétom dospelého krstenca pri omši jeho začlenenia do Cirkvi,
​13. rodičom, príbuzným a veľkým dobrodincom, ktorí sa zúčastňujú na primíciách novokňaza.

33. Prijímanie mimo omše

a) Veriacich treba viesť k tomu, aby prijímali v samej eucharistickej slávnosti. Kňazi však nemajú odoprieť sväté prijímanie aj mimo omše tým, čo oň žiadajú z opravdivého dôvodu.[86] Možno ho udeliť aj v popoludňajších hodinách s povolením biskupa v zmysle predpisov v motu proprio Pastorale, b. 4, alebo s povolením najvyššieho rehoľ­ného predstaveného v zmysle reskriptu Cum admotae, čl. 1, b. I.[87]

b) Keď sa sväté prijímanie podáva mimo svätej omše v predpísa­ných hodinách, odporúča sa pred ním krátka bohoslužba slova v zmys­le inštrukcie Inter Oecumenici (bb. 37, 39).

c) Keď sa pre nedostatok kňazov nemôže slúžiť svätá omša a sväté prijímanie rozdáva prisluhujúci, ktorý má na to povolenie Apoštolskej Stolice, treba zachovať obrad predpísaný príslušnou cirkevnou vrchnosťou.

34. Spôsob pristupovania k svätému prijímaniu

a) Podľa zvyku v Cirkvi veriaci môžu prijímať buď kľačiačky alebo postojačky. Treba si zvoliť jeden alebo druhý spôsob podľa predpisov biskupskej konferencie, pričom treba mať na zreteli rozličné okolnosti, najmä priestorové danosti a počet prijímajúcich. Veriaci majú, ochotne prijať spôsob, ktorý určia duchovní pastieri, aby sväté prijímánie bolo naozaj znakom bratskej jednoty medzi všetkými hosťami pri tom istom Pánovom stole.

b) Ak prijímajú veriaci kľačiačky, nežiada sa od nich ešte iný znak úcty voči najsvätejšej Sviatosti, pretože samo kľačanie vyjadruje po­klonu.

Ak prijímajú postojačky, veľmi sa odporúča, aby pri pristupovaní v sprievode prejavili úctu pred prijatím Sviatosti, a to na vhodnom mieste a vo vhodnom čase tak, aby sa tým nenarušil príchod a odchod veriacich.

35. Sviatosť pokánia a prijímanie

Eucharistia sa má veriacim dávať „ako spásny liek, ktorý nás oslo­bodzuje od každodenných vín a chráni od ťažkých hriechov".[88] Treba ich poučiť aj o správnom používaní kajúcnych častí v liturgii omše.

„Každý, kto chce prijímať, má si pripomenúť príkaz: ,Nech človek skúma sám seba' (1 Kor 11, 28). Cirkevná prax potvrdzuje, že toto skúmanie je potrebné, nik totiž nesmie pristúpiť k svätému prijíma­niu, kto si je vedomý ťažkého hriechu, hoci by ho aj oľutoval".[89] „Ak súri potreba prijímania a niet možnosti sa vyspovedať, treba si pred svätým prijímaním vzbudiť úkon dokonalej ľútosti".[90]

Veriacich treba naliehavo viesť k tomu, aby k sviatosti pokánia pri­stupovali mimo svätej omše a to v určených hodinách, aby sa jej vyslu­hovanie mohlo diať pokojne a s opravdivým úžitkom a aby sami neboli tak odvádzaní od činnej účasti na svätej omši. Tých, čo prijímajú den­ne alebo často, treba poučiť, aby zodpovedne svojim pomerom pravi­delne pristupovali k sviatosti pokánia.

36. Prijímanie pri slávnostných príležitostiach

Veľmi sa odporúča, aby sa veriaci, ktorí začínajú pracovať novým spôsobom alebo novým životným stavom v Otcovej vinici, zúčastnili na obete sviatostným prijímaním, a tak sa znova zasvätili Bohu a ob­novili s ním zmluvu.

Na to sa veľmi hodia napríklad tieto okolnosti: obnovenie krstných sľubov, ktoré si konajú veriaci na veľkonočnú vigíliu; obnovenie krstných sľubov dospievajúcej mládeže pred farským spoločenstvom; prijatie sviatosti manželstva, rehoľné sľuby alebo rehoľné zasvätenie; prijatie apoštolskej úlohy.

37. Časté a denné prijímanie

„Je zrejmé, že častým a denným prijímaním najsvätejšej Eucharis­tie prehlbuje sa spojenie s Kristom, duchovný život sa posilňuje, duša sa bohatšie napĺňa čnosťami a prijímajúcemu sa dáva bezpečnejšie zá­loh večnej blaženosti; preto majú farári, spovedníci a kazatelia... stá­lym pripomínaním a s veľkou horlivosťou viesť kresťanský ľud k tomu­to zbožnému a spásonosnému zvyku."[91]

38. Súkromná modlitba po svätom prijímaní

Účasťou na Pánovom tele a krvi prúdi na jednotlivcov dar Ducha Svätého ako živá voda (pórov. Jn 7, 37-39), pravda, ak sväté prijíma­nie prijímajú tak sviatostne, ako aj duchovne, čiže so živou vierou, ktorá účinkuje skrze lásku.[92]

Zjednotenie s Kristom, k čomu sama sviatosť smeruje, nemá sa vy­medziť len na čas eucharistického slávenia, ale má zahrňovať celý kresťanský život tak, aby veriaci stále rozjímali nad prijatým darom, svoj každodenný život žili pod vedením Ducha Svätého so vzdávaním vďaky a prinášali bohaté ovocie lásky.

Aby ľahšie zotrvali vo vzdávaní vďaky, ktoré sa vznešeným spôsobom prejavuje Bohu vo svätej omši, odporúča sa tým, čo sa posilni svätým prijímaním, venovať určitý čas modlitbe.[93]

39. Viatikum - pokrm na cestu do večnosti

Prijímanie prijaté na spôsob viatika treba pokladať za osobitný znak účasti na tajomstve, ktoré sa slávi svätou omšou, totiž na tajomstve Pánovej smrti a jeho prechodu k Otcovi. Ním veriaci, posilnený Kristovým telom, je pri odchode z tohto života vystrojený zálohom vzkriesenia.

V nebezpečenstve smrti, nech už pochádza z akejkoľvek príčiny, všetkých veriacich viaže príkaz prijať sväté prijímanie.[94] Duchovní pastieri majú dbať na to, aby sa prijímanie tejto sviatosti neodkladalo. Veriaci totiž majú byť touto sviatosťou posilnení ešte vtedy, keď sú pri plnom vedomí.[95]

Aj keď veriaci v ten istý deň už boli na svätom prijímaní, predsa sa im veľmi radí, aby v nebezpečenstve života znova prijímali.

40. Prijímanie tých, čo nemôžu prísť do kostola

Patrí sa, aby sa horlivo posilňovali Eucharistiou aj tí, čo sa nemôžu zúčastniť na spoločnom eucharistickom slávení, a tak sa zapájali do tohto spoločenstva a cítili podporu a lásku bratov.

Duchovní správcovia nech sa postarajú o to, aby chorí a nevládni ľudia mohli prijímať Eucharistiu často, ba aj každodenne, najmä vo Veľkonočnom období, aj keď nie sú ťažko chorí a nehrozí im nebez­pečenstvo smrti. Prijímať môžu v hociktorú hodinu dňa.

41. Prijímanie pod spôsobom vína

V prípade potreby a podľa úsudku biskupa môžu prijímať Eucharis­tiu iba pod spôsobom vína tí, čo ju nemôžu prijať pod spôsobom chle­ba.

Vtedy možno svätú omšu slúžiť, podľa úsudku ordinára, pri cho­rom.

Ak sa omša neslúži pri chorom, kňaz ponechá v kalichu Kristovu krv, riadne ho prikryje a uloží do svätostánku. Kristova krv sa nesie k chorému v nádobke uzavretej tak, aby sa úplne vylúčilo nebezpečenstvo, že sa krv rozleje. Pri vysluhovaní sviatosti sa vyberie jedna z foriem, ktoré sa používajú pri udeľovaní prijímania pod obidvoma spôsobmi, a to taká, ktorá v tom - ktorom prípade lepšie vyhovuje. Ak po prijímaní zostalo niečo z predrahej krvi, zvyšok prijme vysluhova­teľa nádobku dôkladne očistí.

IV. SLÁVENIE EUCHARISTIE V ŽIVOTE A SLUŽBE BISKUPA A KŇAZA

42. Slávenie Eucharistie v živote a službe biskupa

Slávenie Eucharistie vyjadruje osobitným spôsobom verejnú a spoločenskú povahu liturgickej činnosti Cirkvi, „ktorá je sviatosť jednoty, totiž svätý ľud zhromaždený a usporiadaný pod biskupmi".[96]

Preto je „biskup, vyznačený plnosťou sviatosti kňazstva, správcom milosti najvyššieho kňazstva, najmä v Eucharistii, ktorú on sám obe­tuje alebo dáva obetovať... Každé zákonité slávenie Eucharistie sa ko­ná pod vedením biskupa, ktorému je zverená povinnosť predkladať Božej velebnosti službu poklony kresťanského náboženstva a upravo­vať ju podľa príkazov Pánových a súhlasne s cirkevnými predpismi, prispôsobenými potom podľa jeho osobného úsudku potrebám diecé­zy".[97] Každá eucharistická slávnosť, ktorej predsedá biskup, obklo­pený svojimi kňazmi a pomocníkmi a na ktorej sa činne zúčastňuje všetok Boží ľud, je vynikajúcim prejavom hierarchicky usporiadanej Cirkvi.[98]

43. Je primerané, aby sa kňazi zúčastňovali na slávení Eucharistie kňazským spôsobom

Pri slávení Eucharistie majú aj kňazi svoju vlastnú úlohu, ktorá vy­plýva z osobitnej sviatosti, totiž zo sviatosti kňazstva. Lebo aj oni „ako vysluhovatelia svätých vecí zastupujú najmä pri obete svätej omše osobitným spôsobom samého Krista".[99] Preto je primerané, aby robili to, čo prináleží ich funkcii podľa povahy veci,[100] čiže slúžili alebo koncelebrovali svätú omšu a neprijímali iba na spôsob laikov.

44. Denné slúženie svätej omše

„V tajomstve eucharistickej obety, pri ktorej kňazi plnia svoju najdôležitejšiu službu, koná sa neprestajne dielo nášho vykúpenia, a preto sa im vrelo odporúča, aby ju prinášali každodenne: veď eucharistic­ká obeta je vždy úkonom Krista a Cirkvi, i vtedy, keď veriaci nemôžu byť prítomní".[101] Kňaz v nej vždy účinkuje pre spásu sveta.

45. Dodržiavanie cirkevných predpisov pri slávení svätej omše

Okrem najvyššej cirkevnej autority a, podľa normy práva, biskupa a biskupských konferencií, nemôže nik, ani sám kňaz, najmä pri slá­vení Eucharistie na vlastnú päsť v liturgii nič pridať, vynechať alebo pozmeniť.[102] Preto si má kňaz vziať k srdcu, že sláveniu Eucharistie má predsedať tak, aby veriaci videli, že nemajú účasť na obradoch us­tanovených súkromnou autoritou,[103] ale na verejnej bohoslužbe Cir­kvi, ktorej riadenie sám Kristus zveril apoštolom a ich nástupcom.

46. Pastoračné hľadisko pri výbere rozličných foriem svätej omše

Musí dbať nielen na to, „aby sa pri liturgických úkonoch zachovávali predpisy o platnom a dovolenom slávení, ale aby sa veriaci zúčastňovali na nich vedome, aktívne a s úžitkom."[104] Preto sa majú kňazi usilovať vybrať pre jednotlivé prípady spomedzi právne dovolených foriem tú, ktorá najlepšie vyhovuje potrebám alebo úžitku veriacich a ich účasti.

47. Koncelebrácia

Koncelebráciou Eucharistie sa vhodne prejavuje jednota kňazstva a obety; a keď sa na koncelebrovanej omši veriaci zúčastnia aktívne, jedinečným spôsobom sa zvýrazní jednota Božieho ľudu,[105] najmä ak predsedá biskup.[106]

Okrem toho koncelebrácia naznačuje a posilňuje bratské kňazské putá, pretože „vzhľadom na spoločné svätenie a poslanie, všetkých kňazov navzájom spája dôverné bratstvo".[107]

Preto je žiaduce, aby kňazi, ak im v tom neprekáža starosť o potreby veriacich, (ktoré pri pastoračnej starostlivosti vždy treba mať pred očami) a pri zachovaní práva každého kňaza celebrovať jednotlivo, slávili Eucharistiu týmto vznešeným spôsobom vždy, keď sa zhromaž­ďujú na pravidelné schôdzky alebo v podobných okolnostiach.

Preto príslušní predstavení majú umožňovať, ba podporovať koncelebráciu, keď si to ináč nevyžaduje pastoračná potreba alebo iná ro­zumná príčina.

Povolenie koncelebrovať sa vzťahuje aj na hlavné omše v kostoloch, vo verejných a poloverejných kaplnkách seminárov, kolégií, cirkev­ných inštitútov, ďalej v rehoľných kostoloch a kaplnkách a v kostoloch a kaplnkách spoločenstiev klerikov žijúcich spoločne bez sľubov. Kde je väčší počet kňazov, príslušný predstavený môže dovoliť, aby sa cez deň koncelebrovalo aj viackrát, vždy však postupne alebo na rozlič­ných posvätných miestach.

48. Príprava chleba pre koncelebráciu

Ak sa pre koncelebráciu - podľa predpisu v Ritus servandus in concelebratione Missae, b. 17 - pripravuje hostia väčších rozmerov, treba sa postarať o to, aby v zhode s tradíciou mala taký tvar a vzhľad, ktorý najlepšie zodpovedá tomuto veľkému tajomstvu.

TRETIA ČASŤ

ÚCTA K NAJSVÄTEJŠEJ EUCHARISTII AKO TRVAJÚCEJ SVIATOSTI
I. CIEĽ USCHOVÁVANIA EUCHARISTIE A MODLITBA PRED NAJSVÄTEJŠOU SVIATOSŤOU

49. Cieľ uschovávania Eucharistie mimo svätej omše

„Nie je od veci pripomenúť, že prvotným a pôvodným cieľom uschovávania svätých spôsobov mimo omše je vysluhovanie viatika. Druhotné ciele sú: rozdeľovanie svätého prijímania mimo omše a uc­tievanie nášho Pána Ježiša Krista skrytého pod týmito spôsobmi."[108] A tak „uschovávanie svätých spôsobov pre chorých... viedlo k chvály­hodnému zvyku uctievať poklonou tento nebeský pokrm, ktorý sa uschováva v kostoloch. Tento eucharistický kult má bezpochyby spo­ľahlivý základ",[109] najmä preto, lebo viera v reálnu prítomnosť Pána prirodzene vedie k jej vonkajšiemu a verejnému prejaveniu.

50. Modlitba pred najsvätejšou Sviatosťou

Keď veriaci uctievajú Krista prítomného vo Sviatosti, majú pamätať na to, že táto prítomnosť sa odvodzuje zo svätej obety a vedie k sviatostnému i duchovnému prijímaniu.

Zbožnosť, ktorá veriacich poháňa k najsvätejšej Eucharistii, záro­veň ich aj povzbudzuje, aby mali plnú účasť na veľkonočnom tajom­stve a aby vďačným srdcom odpovedali na dar toho, ktorý svojím člo­večenstvom ustavične vlieva božský život do údov svojho Tela.[110] A keď zotrvávajú pri Kristovi, svojom Pánovi, okusujú jeho dôvernú blízkosť, otvárajú pred ním svoje srdce a prosia za seba, za všetkých svojich blízkych, za pokoj a spásu sveta. S Kristom obetujú v Duchu Svätom celý svoj život Otcovi a z tohto obdivuhodného spojenia zve­ľaďujú si vieru, nádej a lásku. Takto živia v sebe tie vnútorné správne predpoklady, s ktorými môžu primerane a zbožne sláviť Pánovu pa­miatku a často prijímať chlieb, ktorý nám Otec daroval.

Veriaci sa teda majú usilovať uctievať Pána Ježiša vo Sviatosti pri­merane svojim životným podmienkam. Duchovní pastieri nech ich v tomto povzbudzujú príkladom a slovami.[111]

51. Umožniť prístup veriacich do kostola

Duchovní pastieri sa majú postarať o to, aby kostoly a verejné ka­plnky, v ktorých sa uschováva najsvätejšia Eucharistia, boli aspoň na niekoľko hodín ráno a večer otvorené, aby sa tak bez ťažkosti mohli veriaci modliť pred najsvätejšou Sviatosťou.

II. MIESTO NA USCHOVÁVANIE NAJSVÄTEJŠEJ EUCHARISTIE

52. Svätostánok

Podľa právnych predpisov možno najsvätejšiu Eucharistiu dlhší čas alebo stále uschovávať iba na jednom oltári alebo mieste toho istého kostola.[112] Preto zvyčajne má byť v jednom kostole len jeden sväto­stánok. Musí byť pevný a nedobytný.[113]

53. Kaplnka oltárnej Sviatosti

Miesto v kostole alebo v kaplnke, kde sa uschováva Eucharistia vo svätostánku, má byť skutočne vznešené. Súčasne má byť vhodné na súkromnú modlitbu, aby veriaci bez ťažkostí a s osohom mohli stále uctievať Pána vo Sviatosti súkromnou poklonou.[114] Preto sa odporú­ča, aby bol svätostánok podľa možnosti umiestnený v kaplnke oddele­nej od hlavnej lode kostola, najmä v tých kostoloch, kde sa často ko­najú sobáše a pohreby, a ktoré pre ich umeleckú a historickú cenu mnohí navštevujú.

54. Svätostánok uprostred oltára alebo v inej časti kostola

„Najsvätejšiu Eucharistiu treba uschovávať v pevnom a bezpečnom svätostánku uprostred hlavného alebo vedľajšieho oltára, ale skutočne vznešeného, alebo podľa zákonitých zvykov a v jednotlivých prípadoch so súhlasom miestneho ordinára aj v inej časti kostola na skutočne čestnom a náležité vyzdobenom mieste.

Je dovolené slúžiť svätú omšu tvárou k ľudu aj na oltári, na ktorom je malý a vhodný svätostánok".[115]

55. Svätostánok na oltári, na ktorom sa slúži svätá omša za účasti veriacich

Pri slávení svätej omše sa postupne zvýrazňujú hlavné spôsoby prítomnosti Krista v jeho Cirkvi;[116] najprv je zjavná jeho prítomnosť v zhromaždení veriacich, ktorí sa zišli v jeho mene; ďalej je prítomný vo svojom slove, keď sa číta a vysvetľuje Sväté písmo, podobne je prítomný v osobe kňaza; napokon osobitným spôsobom je prítomný pod eucharistickými spôsobmi. Preto vzhľadom na znakovosť viac vy­hovuje povahe posvätnej slávnosti, ak na oltári, kde sa slávi svätá om­ša, podľa možnosti nie je hneď od začiatku svätej omše prítomný pod uschovávanými posvätnými spôsobmi vo svätostánku eucharistický Kristus. Táto jeho eucharistická prítomnosť je totiž ovocím konsekrácie a ako taká sa má aj javiť.

56. Svätostánok pri stavaní nových kostolov a pri úprave už postavených kostolov a oltárov

Pri stavbe nových kostolov treba brať do úvahy zásady uvedené pod bodmi 52 a 54.

Úprava už jestvujúcich kostolov a oltárov sa má diať len podľa smernice č. 24 tejto inštrukcie.

57. Vonkajšie znaky prítomnosti najsvätejšej Sviatosti vo svätostánku

Treba dávať pozor na to, aby sa prítomnosť najsvätejšej Eucharistie vo svätostánku veriacim naznačila závesom (konopeum) alebo iným vhodným spôsobom, stanoveným príslušnou cirkevnou vrchnosťou.

Podľa starého zvyku má pri svätostánku horieť ustavične svetlo ako znak úcty, ktorá prináleží Pánovi.[117]

III. EUCHARISTICKÉ SÚKROMNÉ A VEREJNÉ POBOŽNOSTI

58. Súkromnú i verejnú úctu voči oltárnej Sviatosti aj mimo omše podľa zásad stanovených zákonitou autoritou a touto inštrukciou Cir­kev vrelo odporúča, veď eucharistická obeta je zdrojom a vrcholom celého kresťanského života."[118]

Pri usporiadaní takýchto súkromných i verejných pobožností treba brať do úvahy úpravy Druhého vatikánskeho koncilu o zachovávaní vzťahu medzi liturgiou a inými formami pobožností, ktoré sa nepočí­tajú ako liturgické. Zvlášť si treba všimnúť predpis, ktorý stanovuje: „Tieto pobožnosti treba so zreteľom na liturgické obdobia usporiadať tak, aby boli v súlade s posvätnou liturgiou, aby sa od nej určitým spô­sobom odvodzovali a k nej ľud privádzali, pretože ona ich svojou po­vahou ďaleko prevyšuje".[119]

IV. EUCHARISTICKÉ PROCESIE

59. Procesiami, pri ktorých sa slávnostne so spevom nesie po uliciach Eucharistia, najmä na sviatok Kristovho Tela, veriaci ľud vydáva voči tejto Sviatosti verejné svedectvo viery a zbožnosti.

Patrí však do právomoci ordinára rozhodnúť o vhodnosti, mieste i usporiadaní takéhoto sprievodu, za dnešných okolností, a dbať na to, aby sa konal dôstojne a bez narušenia povinnej úcty voči tejto naj­svätejšej Sviatosti.

V. VYLOŽENIE NAJSVÄTEJŠEJ EUCHARISTIE

60. Vyloženie najsvätejšej Eucharistie v cibóriu (pyxis) alebo v monštrancii (ostenzórium) vedie veriacich k živému vedomiu, že Kristus obdivuhodne je v nej prítomný, a vyzýva ich, aby svoje srdcia zjednotili s ním. Takto sa veľmi dobre podporuje úcta voči Pánov v duchu a pravde.

Treba dávať pozor na to, aby pri takýchto vyloženiach bola úcta voči najsvätejšej Sviatosti vo vzťahu k svätej omši znakovo zrejmá. Preto sa pri slávnostnom a dlhšom vyložení odporúča[120], aby sa to dialo po svätej omši, pri ktorej sa konsekruje hostia na poklonu. Omša sa vte­dy končí s Benedicamus Domino a vynechá sa požehnanie. Vo von­kajšej forme vyloženia sa treba vyhnúť všetkému, čo by hocijakým spôsobom mohlo zatieniť Kristovu túžbu pri ustanovení najsvätejšej Eucharistie, ktorú v prvom rade ustanovil preto, aby nám bola po­krmom, liekom a útechou.[121]

61. Zákaz slávenia omše pred vyloženou najsvätejšou Sviatosťou

Počas vyloženia najsvätejšej Sviatosti je v tom istom kostole zaká­zané slúžiť svätú omšu. Doteraz platné povolenia alebo zvyky sa týmto rušia, aj keby si zaslúžili zvláštnu zmienku.

Okrem dôvodov uvedených v b. 55 tejto inštrukcie slávenie eucha­ristického tajomstva dokonalejším spôsobom zahŕňa to vnútorné zjednotenie, ku ktorému vyloženie chce veriacich privádzať, a preto slávenie Eucharistie nie je odkázané na takúto pomoc.

Ak vyloženie najsvätejšej Sviatosti trvá jeden alebo viac dní, musí sa prerušiť počas slávenia svätej omše. Výnimkou je, ak sa svätá omša slúži v kaplnke oddelenej od miesta, kde je poklona a kde aspoň nie­koľko veriacich zotrváva na poklone.

Ak by však mal u veriacich vzniknúť údiv z prerušenia pradávneho zvyku, miestny ordinár má určiť vhodný čas, nie však príliš dlhý, počas ktorého treba veriacich o tom poučiť, a to prv, než by sa táto zásada uviedla do života.

62. Obrad vyloženia Sviatosti

Ak ide o krátke vyloženie, cibórium alebo monštrancia sa položia na menzu oltára. Ak ide o dlhšie vyloženie, možno použiť trón umies­tený na vyvýšenom mieste, nemá byť však príliš vysoko a ďaleko.

Cez vyloženie treba všetko zamerať na to, aby veriaci vo svojej nábožnej modlitbe všetku pozornosť venovali Pánu Ježišovi.

Na posilnenie ducha modlitby možno použiť čítania zo Svätého pís­ma s homíliou, alebo krátke príhovory, ktoré privádzajú k plnšiemu chápaniu eucharistického tajomstva. Je vhodné, ak veriaci na Božie slovo odpovedajú spevom. Odporúča sa vo vhodnej chvíli zachovať posvätné ticho.

Vyloženie sa ukončí požehnaním so Sviatosťou oltárnou.

Ak sa používa národný jazyk, namiesto hymnu Tantum ergo, ktorý sa spieva pred požehnaním, možno s povolením biskupskej konferen­cie použiť aj iný eucharistický spev.

63. Výročné slávnostné vyloženie

V kostoloch, v ktorých sa trvalo uschováva Eucharistia, možno kaž­doročne slávnostne vyložiť najsvätejšiu Sviatosť na istý čas, aj keď nie je celkom súvislý, aby miestne spoločenstvo mohlo s väčšou oddanos­ťou rozjímať o tomto tajomstve a ho uctievať.

Takéto vyloženie však možno uskutočniť iba vtedy, ak sa predvída dostatočné množstvo veriacich, a to so súhlasom miestneho ordinára a podľa stanovených predpisov.

64. Dlhšie vyloženie

Z vážnej a všeobecnej príčiny môže miestny ordinár nariadiť, aby sa v hojnejšie navštevovaných kostoloch konali prosby pred vylože­nou najsvätejšou Sviatosťou aj dlhší čas, a to bez prerušenia.

65. Prerušenie vyloženia

Kde nemožno zabezpečiť stálu poklonu pre nedostatok adorujúcich veriacich, možno najsvätejšiu Sviatosť uložiť do svätostánku, avšak v určenej a vopred ohlásenej dobe. Nemá to byť častejšie ako dvakrát, napríklad cez poludnie a v noci.

Toto odloženie sa robí jednoducho a bez spevu. Kňaz si oblečie superpelíciu a štólu, urobí krátku poklonu a potom najsvätejšiu Sviatosť vloží do svätostánku. Podobne, v určenej dobe, urobí aj vyloženie, kedy znova urobí krátku poklonu a potom odíde.

66. Krátke vyloženia

Aj krátke vyloženia najsvätejšej Sviatosti treba podľa zásad stano­vených právom usporiadať tak, aby sa aj v nich ešte pred požehnaním s najsvätejšou Sviatosťou venovalo podľa možnosti istý čas čítania Božieho slova, spevu, prosbám a dlhším tichým modlitbám.

Miestni ordinári sa majú postarať, aby sa takéto vyloženia najsvätejšej Sviatosti vždy a všade konali s najväčšou úctou. Vyloženie Sviatosti výlučne len pre požehnanie po omši sa zakazuje.

VI. EUCHARISTICKÉ KONGRESY

67. Na eucharistických kongresoch sa majú veriaci učiť vnútorne vždy hlbšie poznávať toto vznešené tajomstvo z rozličných hľadísk (pórov. 3. bod tejto Inštrukcie). Majú ho sláviť podľa zásad Druhého vatikánskeho koncilu a uctievať súkromnými modlitbami a pobožnos­ťami, zvlášť slávnostnou procesiou, a to tak, aby všetky prejavy zbož­nosti vyvrcholili v slávnostnej svätej omši.

Je vhodné, ak počas eucharistického kongresu v celej oblasti je vy­značených aspoň niekoľko kostolov na stálu poklonu.

Túto inštrukciu Najvyšší veľkňaz pápež Pavol VI. na audiencii udelenej 13. apríla 1967 kardinálovi Arkadiovi M. Larraonovi, prefektovi tejto posvätnej kongregácie, schválil, svojou autoritou potvrdil a nariadil zverejniť, pričom ur­čil, že platnosť nadobúda 15. augusta 1967, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie.

Všetko, čo tomuto odporuje, sa týmto ruší.

V Ríme dňa 25. mája 1967, na sviatok Božieho Tela.

JAKUB kard. LERCARO                                        ARKADIUS M. kard. LARROANA

bolonský arcibiskup, predseda Rady                              prefekt Kongregácie obradov

   na uskutočňovanie Konštitúcie

         o posvätnej liturgii                                                        + FERDINAND ANTONELLI

     tit. arcibiskup idikrenský,

            tajomník Kongregácie obradov

[1] Porov. Druhý vatik. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 2, 41: AAS, 56 (1964), str. 97-98, 111, 113.

[2] Porov. tamže, č. 48-54: AAS, 56 (1964), str. 113-115.

[3] Porov. tamže, č. 55, 57: AAS 56 (1964), str. 115-116.

[4] Porov. dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, č. 3, 7, 11, 26, 28, 50: AAS, 57 (1965), str. 6, 9-11, 15-16, 31-32, 33-36, 55-57.

[5] Porov. dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, č. 2, 15: AAS 57 (1965), str. 91-92, 101-102; dekrét o pastorálnej službe biskupov v Cirkvi Christus Dominus, č. 15, 30: AAS 58 (1966), str. 679-680, 688-689,; dekrét o kňazskom účinkovaní a živote Presbyterorum ordinis, č. 2, 5-8, 13-14, 18: AAS 58 (1966), str. 991-993, 997-1005, 1011-1014, 1018-1019.

[6] Porov. pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium etspes, č. 38: AAS 58 (1966), str. 1055-1056.

[7] AAS 39 (1947), str. 547-572; pórov. Príhovor k účastníkom medzinárodného kongre­su o pastorálnej liturgii v Assisi, 22. septembra 1956: AAS 48 (1956) str 715-724

[8] AAS 57 (1965), str. 753-774.

[9] Druhý vat. koncil, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium č. 7: AAS 57 (1965), str. 9.

[10] Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 47: AAS 56 (1964), str. 113.

[11] Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 6, 10, 47, 106: AAS 56 (1964), str. 100-102, 113, 126: dekrét o kňazskom účinkovaní a ži­vote Presbyterorum ordinis, č. 4: AAS 58 (1996), str. 995-997.

[12] Pavol VI., enc. Mystérium fidei, AAS 57 (1965), str. 762.

[13] Porov. Pius XII., enc. Mediator Dei, AAS 39 (1947), str. 564-566.

[14] Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 47: AAS 56 (1964), str. 113.

[15] Porov. Trid. koncil, Sess. XXII, Dekrét o omši, hlava I.: Denz. 938 (1741).

[16] Porov. Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 11: AAS 57 (1965), str. 15-16: konšt. o posv. Liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 47-48: AAS 56 (1964), str. 113, dekrét o kňazskom účinkovaní a živote Presbyterorum ordinis, č. 2, 5: AAS 58 (1966), str. 991-993,997-999: Pius XII., enc. Meditor Dei, AAS 39 (1947), str. 552: Pavol VI., enc. Mystérium fidei, AAS 57 (1965), str. 761.

[17] Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 26-28: AAS 56 (1964), str. 107; a ďalej č. 44.

[18] Porov. ďalej č. 49.

[19] Porov. Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 11; AAS 57 (1965), str. 15-16; konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 41; AAS 56 (1964), str. 111; dekrét o kňazskom účinkovaní a živote Presbyterorum ordinis, č. 2, 5. 6: AAS 58 (1966), str. 991-993, 997-999, 999-1001; dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, č. 15: AAS 57 (1965), str. 101-102.

[20] Trid. koncil, Sess. XIII. Dekrét o Eucharistii, hl. 5: Denz. 878 (1643).

[21] Porov. Pavol VI., enc. Mysterium fidei, AAS 57 (1965), str. 769-770; Pius XII., enc. Mediator Dei, AAS 39 (1947), str. 569.

[22] Porov. Sess. XIII, Dekrét o Eucharistii, cap. 4: Denz. 877 (1642); can. 2: Denz 884 (1652).

[23] Porov, uvedené dokumenty, nakoľko všetky pojednávajú o obete omše; o oboch hľadiskách tajomstva hovoria: Druhý vat. koncil, dekrét o kňazskom účinkovaní a živo­te Presbyterorum ordinis, č. 5, 18: AAS 58 (1966), str. 997-999, 1018-1019; Pavol VI., enc. Mysterium fidei, AAS 57 (1965), str. 754; Pius XII, enc. Mediator Dei, AAS 39 (1947), str. 547-572; Príhovor k účastníkom medzinárodného kongresu o pasto­rálnej liturgii v Assisi, 22. sept. 1956: AAS 48 (1956), str. 715-723.

[24] Porov. Pavol VI., enc. Mysterium fidei, AAS 57 (1965), str. 769-772; Pius XII., enc. Mediator Dei, AAS 39 (1947), str. 547-572; Posv. kongr. obradov, inštr. De Musica sacra, 3. sept. 1958: AAS 50 (1958), str. 630-663, inštrukcia Inter Oecumenici, 26. sept. 1964: AAS 56 (1964), str. 877-900.

[25] Porov. Trid. Koncil, Sess. XIII. Dekrét o Eucharistii, cap.3: Denz. 876 (1639). Porov. Aj sv. Tomáš Akv., Summa Theol. III, q.60, a. 1.

[26] Porov. Druhý vat. Koncil, konšt. O posv. Liturgii Sacrosanctum Concilium, č.33, 59: AAS 56 (1964), str. 108-109, 116

[27] Porov. Tamže, č.14, 17-18: AAS 56 (1964), str.104, 105

[28] Druhý vat. koncil, dekrét o kňazskom účinkovaní a živote Presbyterorum ordinis, č. 5: AAS 58 (1966), str. 997.

[29] Porov. Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 11: AAS 57 (1965), str. 15-16; dekrét o ekumenizme Unitatis redinlegratio, č. 2. 15: AAS 57 (1965), str. 91-92, 101-102.

[30] Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii, Sacrosanctum Concilium, č. 10: AAS, 56 (1964), str. 102.

[31] Tamže, č. 2: AAS, 56 (1964), str. 97-98; pórov, aj č. 41: AAS 56 (1964). str. 111.

[32] Mozarabská modlitba, PL 96, 759 B.

[33] Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 26; AAS 57 (1965), str. 31.

[34] Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, i. 42: AAS 56 (1964), str. 111-112.

[35] Porov. sv. Tomáš Akv., Summa Theol. III, q. 73, a. 3.

[36] Sv. Lev Veľký, Serm. 63, 7: PL 54, 357 C.

[37] Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 26: AAS 57 (1965), str. 31-32.

[38] Porov. Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 3, 7,11,26: AAS 57 (1965), str. 6, 9-11, 15-16, 31-32; dekrét o     ekumenizme Unitatis redintegratio, č. 2: AAS 57 (1965), str. 91-92.

[39] Porov, tamže, č. 15 a 22: AAS 57 (1965), str. 101-102, 105-106.

[40] Tamže, č. 22: AAS 57 (1965), str. 106.

[41] Tamže, č. 15: AAS 57 (1965), str. 102.

[42] Pavol VI., enc. Mystérium fidei, AAS 57 (1965), str. 773.

[43] Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 7: AAS 56 (1964), str. 100-101

[44] Trid. koncil, Sess. XXII, Dekrét o omši, hl. 2: Denz. 940 (1743).

[45] Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 7: AAS 56 (1964), str. 100-101.

[46] Pavol VI., enc. Mystérium fidei, AAS 57 (1965), str. 764.

[47] Porov. II. vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 56: AA 56 (1964), str. 115.

[48] Druhý vat. koncil, dekrét o kňazskom účinkovaní a živote Presbyterorum ordinis, č. 4: AAS 58 (1966), str. 995-997.

[49] Porov, tamže, n. 4; AAS 58 (1966), str. 995-997; pórov, aj č. 3 tejto Inštrukcie.

[50] Porov. Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Božom zjavení Dei Verbum, č. 21: AAS 58 (1966), str. 827-828.

[51] Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 14, 26, 30, 38: AAS 56 (1964), str. 104, 107, 108, 110.

[52] Porov. Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 10: AAS 57 (1965), str. 14-15; dekrét o kňazskom účinkovaní a živote Presbyterorum ordinis, č. 2: AAS 58 (1966), str. 991-993: Pavol VI., enc. Mystérium f idei, AAS 57 (1965), str. 761.

[53] Porov. Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 10: AAS 57 (1965), str. 14-15; dekrét o kňazskom účinkovaní a živote Presbyterorum ordinis, č. 2, 5: AAS 58 (1966), str. 991-993, 997-999.

[54] Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 28-29: AAS 56 (1964), str. 107-108.

[55] Porov, tamže, č. 48, 106: AAS 56 (1964), str. 113-126.

[56] Porov, tamže, č. 55: AAS 56 (1964), str. 115

[57] Sv. Tomáš Akv., Summa Theol. III, q. 79, a. 7, ad 2.

[58] Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 25-32: AAS 56 (1964), str. 107-108.

[59] Porov. Posv. kongr. obradov, inštr. Musicam sacram, 5. marca 1967: AAS 59 (1967), str. 300-320

[60] Hypolit, Traditio Apostolica, 21: ed. B. Botte, str. 58-59; pórov. Druhý vat. koncil, Konšt. oposv. liturgii Sacrosanctum Concilum, č. 9,10: AAS 56 (1964), str. 101-102; dekrét o laickom apoštoláte Apostolicam actuositatem, č. 3: AAS 58 (1966), str. 839-840; dekrét o misij. činnosti Cirkvi Ad Gentes divinitus, č. 39: AAS 58 (1966), str. 986-987; dekrét o kňazskom účinkovaní a živote Presbyterorum ordinis, č. 5: AAS 58 (1966), str. 997-999.

[61] Porov. Druhý vat. koncil, pastorálna konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 43: AAS 58 (1966), str. 1063.

[62] Druhý vat. koncil, dekrét o kňazskom účinkovaní a živote Presbyterorum ordinis, č. 6: AAS 58 (1966), str. 1000.

[63] Porov. Druhý vat. koncil, deklarácia o kresť. výchove Gravissimum educations, č. 2: AAS 58 (1966), str. 730-731.

[64] Porov. Druhý vat. koncil, dekrét o kňaz. účinkovaní a živote, Presbyterorum ordinis, č. 5: AAS 58 (1966), str. 997-998.

[65] Sess. XXIII, Dekrét o omši, hl. 8: Denz. 946 (1749).

[66] Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 28: AAS 56 (1964), str. 107.

[67] Tamže č. 41: AAS 56 (1964), str. 111; pórov. dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 26: AAS 57 (1965), str. 31-32.

[68] Pórov. č. 47 tejto Inštrukcie.

[69] Pórov. Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 3- AAS 57 (1965), str. 6.

[70] Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosancium Concilium, č. 54: AAS 56 (1964), str. 115.

[71] Porov, tamže, č. 11: AAS 56 (1964), str. 102-103.

[72] Porov. Posv. kongr. obradov, inštrukcia Musicam sacram, 5. marca 1967, č. 6,8,11: AAS 59 (1967), str. 302-303.

[73] Druhý vat. koncil, dekrét o kňaz. účinkovaní a živote Presbyterorum ordinis č 5: AAS 58 (1966), str. 998.

[74] Druhý vat. koncil konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 124- AAS 56 (1964), str. 131.

[75] Porov, tamže, č. 5 a 106: AAS 56 (1964), str. 100, 126.

[76] Porov, tamže č. 106: AAS 56 (1964), str. 126.

[77] Tamže.

[78] Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 41-42: AAS 56 (1964), str. 111-112; dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 28: AAS 57 (1965), str. 33-36; dekrét o kňaz. účinkovaní a živote Presbyterorum ordinis, č. 5: AAS 58 (1966), str. 997-999.

[79] Porov. Posv. kongr. obradov, inštr. Musicam sacram, 5. marca 1967, č. 16 a 27:

[80] Porov. Posv. kongr. obradov, inštr., Inter Oecumenici, 26. sept. 1964, č. 60: AAS 56 (1964), str. 891.

[81] Porov. Druhývat. koncil, konšt. oposv. liturgiiSacrosanctum Concilium, č. 55: AAS 56 (1964), str. 115.

[82] Porov. Tamže, č.55: AAS 56 (1964), str.115; Rímsky Misál, Ritus servandus, 27. Jan. 1965, č.7.

[83] Porov. Posv. Kongr. Obradov, Rubriky breviára a Rimského misála, 26. Júla 1960, č.502: AAS 52 (1962), str.680

[84] Porov. Sess. XXI, Dekrét o sv. prijímaní, hl.1-3: Denz. 930-932 (1726-1729).

[85] Porov. Ritus servandus pri sv. prijímaní pod obojím spôsobom, 7.marca 1965, č.1.

[86] Porov. Pius XII., enc. Mediator Dei, AAS 39 (1947), str. 565-566.

[87] Porov. AAS 56 (1964), str. 7; AAS 59 (1967), str.374

[88] Trid. Koncil, Sess. XIII, Dekrét o Euch., hl.2: Denz. 875 (1638); porov. Aj Sess. XXII, Dekrét o omši, hl. 1-2: Denz. 938 (1740), 940 (1743).

[89] Trid. Koncil, Sess. XIII, Dekrét o Euch., cap.7: Denz. 880 (1646-1647)

[90] CIC, can. 859. ( v novom CIC, kán.916.)

[91] Posv kongr. koncilu, Dekrét o dennom prijímaní Eucharistie 20dec. 1905 č.6: AAS 38 1905-1906), str. 401 n.: Pius XII., enc. Mediator Dei,, AAS 39 (1947), str.565

[92] Porov. Trid. koncil, Sess. XIII, Dekrét o Euch., hl. 8: Denz. 881 (1648).

[93] Porov. Pius XII., enc. Mediator Dei, AAS 39 (1947), str. 566.

[94] Porov. CIC, can. 864, 1. (V novom CIC, kán. 921 § 1.)

[95] Porov. CIC. can. 865. (V novom CIC, kán. kán. 922.)

[96] Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 26: AAS 56 (1964), str. 107.

[97] Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 26: AAS 57 (1965), str. 31-32.

[98] Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 41: AAS 56 (1964), str. 111.

[99] Druhý vat. koncil, dekrét o kňaz. účinkovaní a živote Presbylerorum ordinis, č. 13: AAS 58 (1966), str. 1011; pórov. dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 28: AAS 57 (1965). str. 33-36.

[100] Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 28: AAS 56 (1964). str. 107.

[101] Druhý vat. koncil, dekrét o kňaz. účinkovaní a živote Presbyterorum ordinis, č. 13: AAS 58 (1966), str. 1011-1012 pórov. Pavol VI., enc. Mystérium fidei, AAS 57 (1965), str. 762.

[102] Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 22, § 3: AAS 56 (1964), str. 106.

[103] Porov. Sv. Tomáš Akv., Summa Theol. Iľ-Iľ', q. 93, a. 1.

[104] Druhý vat. koncil, konšt. a posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 11: AAS 56 (1964), str. 102-103; pórov, aj č. 48, tamže, str. 113.

[105] Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 57: AAS 56 (1964), str. 115-116; Posv. kongr. obradov, všeob. dekrét Ecclesiaesemper, 7. marca 1965: ASS 57 (1965), str. 410-412.

[106] Pórov. Druhý vat. koncil, konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 41: AAS 56 (1964), str. 111; dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 28: AAS 57 (1965), str. 33-36; dekrét o kňaz. účinkovaní a živote Presbyterorum ordinis, č. 7: AAS 58 (1966), str. 1001-1003.

[107] Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 28: AAS 57 (1965), str. 35; pórov, dekrét o kňaz. účinkovaní a živote Presbyterorum ordinis, č. 8: AAS 58 (1966), str. 1003-1005.

[108] Posv. Kongr. O sviatostiach, inštr. Quam plurimum, 1.okt. 1949: AAS 41 (1949), str. 509-510; porov. Trid. Koncil, Sess. XIII, Dekrét o Euch. Cap. 6: Denz. 879 (1645); Sv. Pius X., dekrét Sacra Tridentina Synodus, 20.dec.1905; Denz. 1981 (3375).

[109] Pius XII., enc. Mediator Dei, AAS 39 (1947), str. 569

[110] Porov. Druhý vat.koncil, dekrét o kňaz. Účinkovaní a živote Presbyterorum ordinis, č.5: AAS 58 (1966), str. 997-999

[111] Porov, tamže, č. 18: AAS 58 (1966), str. 1018-1019.

[112] Porov. CIC, can. 1268, § 1. (V novom CIC, can. 938, § 1).

[113] Porov. Posv. kongr. obradov, inštr. Inter Oecumenici, 26. sept. 1964, č. 95: AAS 56 (1964), str. 898; Posv. kongr. o sviatostiach, inštr. Nullo unquam tempore, 28. mája 1938, č. 4: AAS 30 (1938), str. 199-200.

[114] Porov. Druhý vat. koncil, dekrét o kňaz. účinkovaní a živote Presbyterorum ordinis, č. 18: AAS 58 (1966), str. 1018-1019; Pavol VI., enc. Mystérium fidei, AAS 57 (1965), str. 771.

[115] Posv. Kongr. Obradov, inštr. Inter Oecumenici, 26. Sept. 1964, č.95: AAS 56 (1964), str. 898

[116] Porov. Hore bod.9.

[117] Porov. CIC can. 1271. ( v novom CIC, kan.940)

[118] Porov. CIC can. 1271. (V novom CIC, can. 940)

[119] Porov. Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 11. AAS 57 (1965), str. 15-16

[120] Porov, dolu bod 62.

[121] Porov. Sv. Pius X., dekrét Sacra Tridentina Synodus, 20. Dec. 1905: Denz. 1981 (3375)